8. Ten čas ale beží
8. TEN ČAS ALE BEŽÍ
♣ ...................................................................... ♣
Škola nám byvaola brigádu na leto, tak som to aj využila. Hneď od pondelka som išla s Aďou a Veronikou na Donovaly do Almetu. Tam sme boli cez lyžiarsky na bowlingu.
Na chuja bolo jedine to, že budem bez Lasiho celý mesiac. Aj keď on tiež ide do Prahy pracovať. Takže aj keby som bola doma, tak on nebude. A čo by som doma robila mesiac? To teda ne-viem. Asi by som umrela nudou.
V pondelok nás viezol môj otec. Moja batožina: veľký batoh a veľká cestovná taška. Baby na tom neboli lepšie. Keď sme tam nakoniec dorazili, tak sme hľadali nejakého vedúceho. Nakoniec tam prišla vedúca a tá tam s nami dohadovala veci. Že teraz tam nieje veľa práce a že sa budeme striedať každé dva dni na inom miesta, a to: kuchyňa, bowling a upratovanie izieb. Takže to vychádzalo, že vždy jedna bude niekde. Mne to nejak nevadilo.
Oznámila nám, že sú tam dvaja brigádnici ku-chári, ktorí sa budú starať o našu stravu. Potom ich aj zavolala a predstavili sme sa a hneď ich poslala späť do kuchyne.
Hneď na to nás ubytovala v ubytovni pre za-mestnancov. Tam sme hodili naše veci, ale prob-lém bol v tom, že sa nám nedali poriadne otvárať dvere.
Otec potom teda odišiel a ja som si všimla vonku krásneho veľkého psíka. Hneď som išla k nemu a začala ho hladkať. Baby vraveli, aby som k nemu nešla. Ale tak čo mi urobí?
V tom som len počula niečí hlas.
„Máš rada psy?“ opýtal sa ma vedúci, ktorý na mňa pozeral z okna.
„Hej,“ odpovedala som mu.
„Volá sa Tomi.“
„Hej?“ a poškrabkala som ho za uchom.
„Máš nejakého psa?“
„Máme dvoch.“
„A akých?“
„Labradora a huskyho.“
„Veď tohto sme tu pred niekoľkými rokmi našli potulovať sa, tak sme si ho nechali. Niekedy ujde, ale vždy sa vrátil.“
„To poznám.“
„Už bude obec, môžete sa ísť najesť.“
„Dobre.“
Tak sme teda išli. Sadli sme si a čakali, čo nám donesú.
Najedli sme sa a hneď sme dostali prvú úlohu: vyupratovať a vyumývať skald potravín. Vysvetlili nám, že čo a ako a hneď sme sa do toho postili. Trvalo nám to asi dve hodiny, kým sme všetko vy-umývali, vyupratovali, staré povyhadzovali a chla-dničku zbavili plesní. Fuj, hnus.
Potom nás previedli po hoteli, povedali, čo kde je, rozdelili nás, kto kde kedy bude robiť. Ja som mala ísť upratovať izby, Veronika do kuchyne a Aďa pomôcť v bowlingu.
Tak že dobre. Večer sme sa boli prejsť a asi o siedmej sme sa vrátili. Tak sa išli baby osprcho-vať, lebo tam boli dve sprchy. Ja som si sadla na stoličku, ktorá bola v dlhej chodbe, kde bola aj malá kuchynka. Tam som si položila veci na dru-hú stoličku a čakali, kým baby skončia. V tom vyšiel zo sprchy jeden z tých brigádnikov a sadol si ku mne.
„Čo tu robíš?“ opýtal sa ma tým jeho stredoslo-venským prízvukom.
„Čakám.“
„Na čo?“
„Kým sa baby dosprchujú.“
„Môžeš ísť do našej, už tam nikto nepôjde.“
„Nie. Ja počkám.“
„No dobre.“
Chvíľu bolo ticho.
„Pôjdeš hrať karty?“
„Ja neviem.“
„Šak poď.“
„Možno.“
„Tak keď pôjdeš zo sprchy, tak mi prezvoň.“
„Ako ti môžem prezvoniť, keď nemám tvoje čís-lo?“
„Tak si píš.“
Tak som si písala.
„A zavolaj aj tie dve.“
„Dobre.“
„Tak ahoj.“
„Hoj.“
A čakala som ďalej. Keď baby vyšli, tak som sa išla osprchovať. Prišla som do izby a baby už ležali v posteli.
„Nejdete hrať karty vedľa?“ som sa ich opýtala.
„Čo?“
„Sa ma ten jeden pýtal, že či nejdeme hrať karty ku nim na izbu.“
„No ty choď ak chceš, ale my nejdeme.“
Tak som teda išla, lebo spať sa mi ešte nechce-lo a karty sú veľmi nevinná vec.
Už som vychádzala z izby keď veronika mi po-vedala, aby sme si vymenili „smeny“. Čiže ja pô-dem do kuchyne. Dôvod bol ten, že vraj si s nimi viac rozumiem.
Tak som teda prezvonila. Aj ke´d neviem aký to malo dôvod a už som len počula, aby som vošla.
Sadla som si na posteľ a hrali sme karty. Ten kto prehral, tak sa musel ísť osprchovať. Ja som vyhrávala, takže som sa nemusela sprchovať. Iba raz som prehrala, tak som sa išla teda osprcho-vať, aby sa nepovedalo. Oni si išli zatiaľ zapáliť von.
Vyšla som zo sprchy, keď oni akurát tiež cošli do nútra. Nechceli mi veriť, že som sa osprchova-la. Že vraj som suchá.
„Ja poznám aj uterák.“
„Ale vlasy máš suché.“
„No tak ja si vlasy máčať nebudem.“
„Ale to potom nie je fér,“ povedal ten „punkáč“.
„Ale tak ona nemusí, keď je baba,“ obránil ma ten divný.
Tak sme hrali ďalej. Potom sa mi už nechcelo hrať, tak som povedala, že idem na izbu.
„Nie, veď nechoď ešte,“ povedal mi ten divný, Paťo, ako som sa dozvedela.
„A čo tu viem?“
„tak hraj so mnou.“
„Ach. Dobre.“
„Al keď prehrá on, tak sa ideš s ním sprcho-vať,“ povedal David, ten punkáč.
„No to určite.“
„Ale áno. Pôjdeš,“ povedal Paťo.
„Snívaj.“
Keď prehral, tak že vraj som s ním mala ísť, ale ja som odmietal, ale potom sám povedal, že ne-musím ísť. Tak som teda ani nešla, teda vôbec by som nešla.
Potom som sa vrátila na izbu a zaspala.
Ráno som sa umyla, naraňajkovala a spolu s hentými dvomi som išla do kuchyne.
Ja som dostala za úlohu umývať riady a oš-krábať zemiaky. Pohoda.
Spoznala som sa s Božkou, ktorá stále nadáva-la hentým dvom. Je to akčná žena.
Keď som nemala čo robiť, tak som išla ku nim a sme sa rozprávali. Prišla tam potom aj vedúca s babami a sme sa tam rozprávali všetci. Ona chcela vedieť, že či máme antiku, aby sme tu ná-hodou nevyvádzali, lebo s mladými chlapcami burcujú hormóny.
Tak sme jej povedali, že nemáme a bolo. Ale tak v pohode to tam bolo. Na druhý deň odišli vedúci na dovolenku a mal prísť Němec ako druhý vedú-ci. Teda tak som to pochopila.
Všetko išlo v pohode, išli sme podľa stanove-ného plánu. Asi o päť sní som chytila nádchu, tak som sa liečila, pila čajíky a tak. Po večeroch sme hrávali všetci karty na ich izbe, potom večer sme chodievali všetci do bowlingu, buď si zahrať bowling alebo kalčťeto. Vždy sme tam mohli robiť, jesť a piť čo chceme. Aj do bazénu sme si mohli ísť zaplávať. A tak dobre bolo. S Lasim sme si vo-lali aj písali, čiže to nebude práve najmenší účet za telefón. Aj s Nikou som volávala dosť často. A tak.
Po dvoch týždňoch sa vedúci vrátili a všetko išli úplne inak. Ja som drela najviac. Čiže ja som vstávala každé ráno o siedmej ráno, aby som mohla ísť na ôsmu pomáhať Mati upratovať izby, bazén, okná, terasu a hlavnú chodbu. Čiže dosť drina. O jedenástej som hneď mala ísť do kuchy-ne robiť do druhej. A potom od piatej až dovtedy, dokým sa kuchyňa nezavrela. Čiže to bolo nieke-dy aj do desiatej, jedenástej. Po týždni ma to už celé štvalo, tak som sa vybrala domov a vykašlala som sa tam na všetko. Iša som vláčikom domov a bolo mi dobre.
O tri dni už aj tak Lasi príde a budeme si môcť vychutnáť celý mesiac spolu. A tak sa aj stalo.
Išli sme na Ivanovu chatu Do Poluvsia na dve noci. Bolo super. Pili sme, ale to nebolo super, lebo mi prišlo potom nevoľno. Ale tak to nič. Sranda bola´.
Potom so aj u Lasiho spala jednu noc, potom nejakým zázrakom ochorel, keď boli jeho rodičia na dovolenke. Čiže som sa tam chodila oňho sta-rať. Bol taký zničený a tak mi ho bolo ľúto, že sa mi chcelo až plakať.
A to dva mesiace ubehli tak rýchlo, že ani ne-viem, že nejaké boli.
Školský rok sa začl, máme dve nové prvácke triedy, ja som už druháčka a Lasi už maturuje. Čiže si idem vychutnávať posledný rok s ním.
Zo začiatku sranda bola, šak ako inak. Na na-rodeniny som mu objednala trenky, ktoré si sám vybral, ale ja som platila pravdaže. Takže keď som mala ísť k nemu na jeho narodeniny, tak som sa hneď stavila na pošte a vybrala ich. Som mu ich doniesla aj v obálke. Original obal nie?
Takže Lasi je už veľký chlapec a oslavuje devät-násť. Kúpil aj jahodovú Nicolausku a tú sme uňho vypili. Keď som vypila prvé dva poháriky, tak mi bolo strašne zle. Ale keď som si dala tretí, tak už mi bolo fain a nemala som dosť. Ja budúci rok sedemnásť. Takže už to bude fain. Tak rýchlo starneme. A už budeme spolu dva roky. No nádhera. Ja ho proste milujem.
Keď prišiel náš deň D, tak sme išli na pizzu do Manína a objednali si pizzu s hranolkami. Bola úplne super a sme si to užili a vychutnali..naše dva roky. A už nie som jeho priateľka ale partner-ka. Takže už sme to povýšili na vyššiu úroveň. Ako mohlo by to zotrvať aj do neviem kedy. Asi najlepšie do konca môjho života.
Lasi mal mať aj stužkovú, ale rozhodol sa, že tam nepôjde. No ale ja som išla na bratovu stuž-kovú. Dobre tam bolo. Sranda. Naozaj to mali dobre vymyslené.
Len najviac ma štve, že na dozvuky ide. Tam bude kopec ožratých báb a človek nikdy nevie, čo sa môže stať. Teda ja by som aj vedela. Bojím sa, že keď bude Lasi napitá, tak ma tam podvedie alebo čo. A opitým babám je naozaj jedno, či má ten chalan babu alebo čo. Proste sa naňho vrhne a chalani sú taký blbí, že jej to opätujú. Nez-nášam to. Nechcem aby tam šiel. Ale zabrániť mu v tom tiež nemôžem. Keď tam tak veľmi chce ísť.
Milujem dni strávené s Lasim. Keď on je taký super chalan. Taký vtipný, niekedy vie byť aj milý a tak. No roste je to chlap pre mňa. Aj keď by som trošku ocenila, keby sa správal na verejnosti ako ku svojej partnerke a nie ako ku kamarátke. Nie-kedy chcem aby sme sa držali za ruky, aby ma objal. Lenže keď to on vidí niekho robiť, tak hneď na to začne pindať. Tak sa ani nesnažím mu niečo také povedať. Aj keď sa tvárim, že mi to ne-chýba, ale v skutočnosti mi to chýba, veď som predsa žena a ja potrebujem nehu od chlapa. Ja potrebujem pocítiť, že som naozaj žena, ktorú mi-luje aj mimo jeho domu. Tam je to naozaj super. Ale akonáhle vyjdeme von, tak sa z neho stáva ú-plne iný človek.
Ale tak ja som si už zvykla, takže veľmi často sa nad tým ani nepozastavujem. A tak čo, život ide ďalej.
V škole sa niš špaciálne nedialo, všetko po sta-rom. Akurát učiteľ Arce začal robiť projekt na vý-menné pobyty s inými krajinami. Tak som sa tam prihlásila. Stratiť nič nestratím. Môžem jedine zís-kať. A celé sa to začne až od budúceho roka.
Sem tam sme si s Lasim urobili volno a tieto chvíle sme strávili uňho. Potom sme si vytlačili pečiatky a bolo. Triedna mi na to skočila. Ale tak nemôžu od nás očakávať, že tam budeme chodiť stále a pravidelne.
Strašne rýchlo mi to ubieha. Jedine utorky sa vlečú. Ale príšerne. Tento rok chodím s Lasim stále menej a menje, lebo on máva aj osem hodín, inokedy päť. Takže to mne vôbec nevyhovuje. Je-mu sa pravdaže na mňa čakať nechce. Teda niekedy ma čakával pred školou, čo bolo fain. A potom sme išli spolu domov.
Vianoce sa blížia a my sme sa dohodli, že si te-da nič nebudeme dávať. Že dobre. Aspoň mám o strarosť menej. Niežeby bol Lasi mojou sta-rosťou, len nebudem mať straosti s tým, že by som musela rozmýšľať nad tým, čo by som mu tak mohla dať.
Silvestra sme strávili na rozkvete. Tak som išla na posledný autobus domov. Lasi si to potom uží-val niekde vonku bezo mňa.
Ale aspoň som nedráždila zbytočne doma. To je hlavné.
Takže už len mesiac a mám sedemnásť. No nie je to nádherné?
Je.
Budem mať pocit ženy. Že vraj. No som zveda-vá. Aj keď ja pocit ženy nebudem mať asi nikdy, lebo stále sa cítim na dvanásť.
Tak vykročím do môjho života sedemnásťroč-nou nohou. Možno mi to niečo prinesie.aj keď neviem čo.
Zasa ročníkový. Ale tentoraz v angličtine. Takže to nebude až také lážo-plážo.
Na obhajobe som to kompletne ovrzala, lebo som úplne zabudla o čom som mala rozprávať.
Potom bol už olen vodácky.
Na vodáckom bolo úžasne. A adrenalín sa mi zdvihol. Každý tam bol napitý okrem mňa a Ma-riky. Dosť som nechápala, prečo chalani spia v našej izbe. Teda chápala som prečo tam spí No-ro. Lebo on tam spal s Marikou v jednej posteli. A čo robil Erik na zemi, tak to som už fakt nechá-pala.
Záverečná špliechačka bola najlepšia. V osem stupňovej vode sme sa váľali a komplet mokrí sme boli. Potom vedľa cesty sme sa prezliekali a naskytol sa mi asi ten najhorší pohľad v mojom živote a to na Norov zadok, ktorý som mala si tridsať centimetrov od mojej hlavy, resp. mopjich očí.
O pár dní zasa do Chorvátska. Opálim sa a bu-de dobre. Trošku ma chytilo. Hlavne výstražné trojuholníky.
Nebolo tam zle. Vyšlo nám krásne počasie. V Paklenci sme umierali, ale inak bolo dobre. Nahého Patakyho som videla. Teda ešte aj Dana a Štefanátnyho. No nemajú sa čím chváliť. Po večeroch sme chodili na prechádzky, potom tam Janka hrala na gitare a my sme spievali. Taká pohoda. Pohodička. Len Lasi mi chýbal, ako vždy keď nie som s ním. A tak vždy sa už len teším na návrat. Každý sa teší, že už bude konečne doma, ale jsa sa teším, že už konečne budem s Lasim.
Tentoraz som mu už radšej nič nedoniesla. Teda sám povedal, aby som mu nič nenosila.
Už len pár dní do konca roka. A už nebudem druháčka, ale tretiačka.
Ó prázdniny. Už iba dva mesiace s Lasim a o-díde. Už len keď si na to spomeniem, tak mi je zle.
Cez prázdniny sme boli na Ivanovej chate, kde prišiel aj dáky chalan z Bratislavy so sovjou ba-bou. My sme pili vínko. V celku sranda ľudia všetci. Až na Ivana s Kamilou, ktorí išli už desi o deviatej spať. No ale čo už.
Mala som aj uňho spať, len jaksi jeho rodičia nikam nešli, takže som nemala tú možnosť. Cez prázdniny som chodievala hlavne k nemu. A bed-minton sme hrali. Veľmi dobre bolo. Len prvý mesiac ubehol tak rýchlo, že nechápem a ten druhý do polky. Potom sa to už príšerne vlieklo.
Školička začala, nová prvácka trieda. Sú tam traja z Považskej. Dve baby a jeden chalan, ktorý sa strašne páči Verči. No konec. V škole sa doha-duje októbrová Praha, ale ja asi nepôjdem, lebo si to nemôžem dovoliť v momentálnej sitácii. Aj keď by som naozaj rada išla. Ale čo narobím.
Ale tak zasa dvadsiatehoôsmeho ideme na koníky do Námestova, čo sa naozaj strašne teším.
Lasi odíde čo nevidieť a tak si užívam každú jednu minútu s ním. Lasi si stále myslí, že budem plakať. Ale ja to povýšim na vyššiu úroveň, takže plakať nebudem. Možno až doma. Veď ja to tu nejak zvládnem.
Lasička mi odišla na vysokú a teraz tu budem až do piatku sama. Tak strašne mi bude za ním smutno. Ale musím mu dopriať aj heo vlastný ži-vot a nemôžem stále čakať, že tu bude stále so mnou. Čo je dosť na chuja. Lebo ja som sebec.
Takže len budem dúfať, že ho tam nijaká žen-ská nezláka a ostane verný slovám, ktoré mi stále tak často hovorí.
„Iva, nebuď blbá. Ja mám iba teba.“
Vždy je to také úžasné počuť to. Niekedy mu robím naschvál a hovorím také veci, aby som po-čula, ako veľmi ma má rád. Keď ono sa to tak dobre počúva.
Tak sme si cez týždeň písali. Teda on mi odpí-sal a ja jemu zas na druhý deň. Nikdy sme sa nestretli naraz. A to iba raz. Keď som pozerala film a nevedela som, že mi napísal. Asi po ôsmich minútach som sa pozrela a ke´d som si všimla, že je prihlásený, tak som mu hneď odpisovala. Ale on mi už potom neodpásal a asi za päť minút sa odhlásil. To ma dosť naštvalo a sklamalo
Ale potom som sa dozvedela, že príde vo štvrtok a to ma tak potešilo ako nikdy. Takže už vo štvrtok príde a pôjdeme spolu domov vlakom. Super.
Keď som išla vo štvrtok do školy, tak moja ná-lada bola úplne iná. Strašne som sa naňho tešila. A už som len čakala kedy bude koniec školy a už konečne budem s ním. Zo školy sme išli pešo, takže to ma ešte zdržalo. Ale nakoniec sme sa stretli na stanici, dala som mu pusu a išli sme si sadnúť do vlaku.
Bola som taká ohromená, že je tu, že som ne-dokázala ani rozprávať. Vo vlaku mi rozprával o svojej škole a kamarátoch. Dosť ma vytočilo, že tam pije a tak. Aj keď je to len pivo. Nech.
A ešte to s tou trávou. To ma vytočilo najviac. Nechcem aby to robil. Ale žiadno mu v tom neza-bránim, takže nič. Je to dospelý chlap. Môže si robiť, čo chce.Večer som išla k nemu. Bolo najsu-per. Lneže v noci zas mala prísť jeho sestra, takže to bude nič moc. Snáď to nejak prekonáme. Veď zajtra aj tak pôjdeme niekam do mesta.
A aj sme šli. Trochu sme sa pochytili vďaka mne, aj keď neviem, čo to do mňa zrazu prišlo. Dosť čo sme spolu tak krátko, ešte sa s ním aj hádam. Pozvyšok večera som bola taká divná, lebo keď ma raz niečo vytočí, tak sa neviem dať do normálu za desať minút. Z otho sa musím proste vyspať.
V sobotu som išla k Lasimu tiež a to už bolo fain. Ako tak. Len keď zasa odchádza.
Už sme plánovali našu budúcnosť na jeho ško-le. Pozerali sme nejaké tie obory pre mňa. Len potom Lasi zistil, že nemá uvedený žiaden šport na telsnú. To ho dosť naštvalo. To by naštvalo aj mňa. Takže Lasi bol pozvyšok večera smutný. A ja som bola ešte chorá. Ale ja som v tomto prípade naozaj nepodstatná.
Takže Lasi znova odíde a znova tu budem mu-sieť, tentoraz už do piatku, čakať naňho, aby sme mohli v sobotu osláviť jeho dvadsiatku. A tak sa určite aj stane.
Lasi prišiel v piatok a už som sa nemohla dočkať, kedy mu dám toto.
A ak som tu na niečo zabudla (čo som určite zabudla) tak sa naozaj ospravedlňujem. Nemôžem si predsa pamätať všetko. Som len človek. A to čo nie je tu, tak bude v našej pamäti. A to čo si neza-pamätáme, tak si to niekedy pripomenieme aj po-mocou tejto „knižky“. Je to náš spoločný život v tej naväčšj sratke. Ver tomu, že náš spoločný ži-vot nebol nikdy nudný. A preto ťa mám tak rada. Si môj jediný a prvý, a preto si taký výnimočný. Môjmu srdcu najbližší. Ja ťa len tak ľahko neo-pustím, jedine ak by si to ty skúsil.