Galus - Ako na nový rok, tak po celý rok
5. Ako na nový rok,
tak po celý rok
♣ ...................................................................... ♣
Na Silvestra sme sa dohadovali, že by sme boli spolu v meste. Tak som babám navrhla, že či by nešli so mnou. Nika povedala, že by šla. Ale Nika chce, aby išla aj Rada. Neznášam ju kravu sprostú. Ale tak ak chce, nech ide. Ja to vydržím, veď ja aj tak pôjdem potom s Lasim.
V meste bola nuda, Rada sa nasrala, lebo sme s ňou nechceli ísť do Bunkru. Tak sme jej povedali, nech si ide, keď chce. Ona odišla a my sme ostali v meste pred kinom. Potom mi Lasi volal že by mal tak za pol hodinu prísť. Tak som Niku porpsila, či by neostala dovtedy so mnou. Keď pol hodina prešla, a on stále neprichádzal, tak som išla Niku odprevadiť na zastávku. Išla som si znova sadnúť na lavičku pred kino. Stále nič. Hodina prešla a on tu stále nie je. Ak nepríde do desiatich minút, tak idem domov. Ho kašlem.
Desať minút prešlo a ja som sa zdvihla, že idem pozrieť nejaký bus domov. Keď som bola pri podchode, tak mi volalm že ho mám počkať na fontáne, že za desať minút tam bude. Ja že fain.
Tak som sa otočila a išla som si tam sadnúť. Tak prišli všetci a išli sme k malej fontánke, čo je pri Mestskom úrade zo zadnej strany.
Tam bolo strašne veľa ľudí. Lasi ma s nimi zoznámil a tak. Každý tam pil, resp. už boli napití.
Mama mi stále vo- lala, aby som prišla domov. Ale mne sa vôbec nechcelo ísť. Tak nakoniec sme išli niečo pred polnocou domov. Išiel ešte aj Peter Štaffen. Išli so mnou po vlek, že oni potom pôjdu ešte k nemu na byt.
Tam sme sa rolúčili a išla som zvyšok cesty domov. Keď som prišla na SNP, odbyla polnoc a všade okolo mňa lietali všeliaké rakety a strašne som sa bála, že do mňa niečo vrazí. Keď som prišla domov, otec na mňa naziapal, vypila som prípitok s plačom vo dverách do obývačky a išla som spať. Nemnienila som tam byť už ani minútu.
Ľahla som si do postele, objala vankúšik a plakala a mys- lela som na Lasiho. Ako strašne by som teraz chcela byť s ním, len aby som nemusela byť doma. Keď tu stále po mne niekto kričí a už mi to naozaj lezie na nervy.
Asi za pol hodinu som zaspala a keď som sa ráno zobudi- la, mama sa ma hneď pýtala, že kde som bola toľko.
„S Lasim v meste.“
„No, ale tatino si myslí, že si bola s babami a už chcel ísť ku nim domov im nadať.“
„A to ako prečo? Však oni s tým nemajú nič.“
„Ale on to nevie, že ty más chlapca. A kebyže to vie, tak ťa už nikam nepúšťa.“
„Nebodaj mi chce už ovplyvňovať celý môj život. Je to moja vec či budem mať chalana alebo nie.“
„Jemu to nevysvetlíš. Však ho poznáš.“
„Veď práve.“
Išla som radšej do izby, lebo hneď za rána ma každý vytá- ča. Ľahla som si do postele a len tak ležala a rozmýšľala o včerajšku.
Poobede som išla s Nikou von a sme len tak kecali a čosi sme prišli na tému Lasi. A ona mi stále hovorí, aby som ho odjebávala a aby som sa nenechala od neho obchytkávať. Že mu mám povedať, že mám svoje hranice. Ale tak to je blbosť. A ak nechcem dopadnúť ako rôzne baby, že ich cha- lani využívajú iba pre sex, tak by som to tak mala urobiť. Le- bo neviem aké má on úmysli so mnou. Aj keď to tak nevyzerá, že by ma chcel pre sex. Ale tak predsa.
Tak pri stretnutí s Lasim som mu povedala, že aj ja mám svoje hranice. On sa začal smiať. A ja som sa cítila trápne a vziať späť som to nemohla. Po zvyšok večera si robil stále zo mňa srandu.
Neskôr, keď sme boli znova spolu vonku, sme sa boli prejsť smerom do Kvášova. A ja som ho stále odjebávala, no ja som si to poriadne ani neuvedomovala, až keď na mňa vyletel, že ho stále odjebávam a že jeho to už nebaví. Potom si sadol na pník a ja na zem a hádzala som si patýčky do vody. Asi po pol hodine ticha sa postavil a odišiel bez jediného slova. Tak som sa postavila a išla som za ním a o- pýtala som sa ho, že čom urobila zle? Tak sme sa to snažili vyriešiť. No resp. on sa to snažil. Ja som ešte nikdy žiaden takýto problém vo vzťahu neriešila. Cítila som sa naozaj bl- bo, že zdrojcom nášho konfliktu som ja. A v podstate ani nie ja, ale Nika. Kebyže sa nenechám ňou nahovoriť, tak by sa nič takéto nemuselo stať. Ale keď ja som sa len bála o náš vzťah. Možno to tak zrovna nevyzeralo, ale je to tak.
Tak sme sa akosi udobrili. A to som bola rada, lebo inak neviem čo by som robila, kebyže sa so mnou rozíde. Môj prvý vzťah a aj ten rozbíjam už od začiatku. Som ja ale nes- chopná. Ja som už aj jemu aj sebe sľúbila, že ho odjebávať nebudem, lebo že to aj tak nikam nevedie. Ja len dúfam, že takýchto konfliktov bude čo najmenej. Ešteže je taký dobrý a milý ku mne. Veľa chalanov by sa so mnou takto „nemaz- nalo“.
Som rada, že je taký aký je. A že má so mnou toľko trpez- livosti.
Som doma. Mám vianočné prázdniny a ja musím byť celý týždeň doma. Otec mi dal zaracha. Veď nech si dá. Nebudem mu odporovať. Nech je po jeho. Ten týždeň doma prežijem.
Našťastie je už piatok. Idem si trochu poupratovať izbu.
„To čo máš?“ opýtal sa ma otec, keď vošiel do izby a u- kázal na Lasiho vankúšik.
„Darček.“
Chytil ho do ruky, čosi odfrkol a hodil ho späť.
Akonáhle odišiel z izby, objala som vankúšik ako som najväčšmi mohla. Ako si ho dovoľuje len tak hádzať? To nie je len vankúš. Mala som pocit, akoby hodil Lasiho. Rozpla- kala som sa. Viem, je to divné. Ale naozaj ma to zobralo a zabolelo.
Položila som vankúšik na posteľ, pohladila som ho a us- miala som sa, akoby som sa dívala na Lasiho. Ako náhrada je to super. Trošku menšia, ale úžasná.
Tak som pokračovala v upratovaní a zrazu zase otec prišiel do izby a spýtal sa ma:
„A ty si nejak dlho doma. Čo nechodíš von?“
Kukla som na ňho, či je v pohode.
„Veď si jej dal zaracha,“ ozvala sa mama z kuchyne.
„Hej?“
„Tak fain. Dnes idem von.“
Tak toto je iná vec. Tak on ani nevie, že mi dal zaracha? Alebo čakal, že jeho príkaz poruším, aby zas mohol po mne ziapať? Tú radosť mu neurobím. Ale keď chce, tak idem von. Napíšem Lasimu, či nepríde.
Tak ok. Povedal, že príde. Tak sa teším. Konečne asi po týždni s ním budem. Tak veľmi mi chýba.
Lasi čosi spomínal, že by ma predstavil svojim kamošom. No, ako mne je jedno. Keď chce.
Dvakrát zo mňa nadšení nebudú, ale tak nech. A čo tam ja ako budem robiť? Neviem. A čo tam my budeme robiť? Tro- chu ma to desí. Ale to snáď zvládam.
Tak som mu povedala, že nech príde po mňa dole na SNP a pôjdeme spolu hore.
Povedal, že dobre, že ho mám čakať pri dome Vista. Ja že dobre.
Tak sme išli na Rozkvet Tescobusom; bol úplne plný. Ne- mala som sa kde držať, tak som sa ho držala okolo pása. Po- tom sa pozrel, že kto ho drží. A to som bola ja.
Tak sme vystúpili a išli sme. Vôbec neviem kam. Došli sme medzi nejaké baráky, kde bolo pieskovisko a na lavičke sedeli dáki chalani. Zabočil k nim.
Hm, to sú asi oni.
Tak sme tam prišli, pozdravil, predstavil ma.
„Ahoj,“ povedala som a postavila sa vedľa Lasiho. Vôbec som nevedela, čo mám robiť. Nikto sa nič nepýtal, tak je do- bre.
Stála som tam len tak, Lasi sa ma sem-tam opýtal, že ako, ja že fain. A potom som išla znova domov.
Celý čas, čo sem chodieval, sme chodili na lavičky. Bolo tam super. Hlavne keď si išiel nejaký chlap zapáliť na balkón a vždy zakašlal. To už sme sa len vždy smiali.
Sadli sme si na môj šál, resp. on si sadol a ja som s sadla na neho. A potom to už išlo fain, aj som svoje hranice zrušila a všetko bolo oveľa lepšie. Najhoršie bolo, keď mi dal jeho studené ruky pod bundu, vlastne aj pod tričko, no proste na holé telo. Vtedy by som ho najradšej zabila. Príšerná zima. Brr.
Ako čas ubiehal, tak sme sa aj za ruky prestali držiavať.
„Dokážeme aj sami chodiť, nie? Nemusíme sa stále viesť ako opice.“
Toď jeho názor. Ja som mala iný, ale tak nebudem ho nú- tiť do niečoho, čo nechce alebo čo mu je nepríjemné. Prežijem aj bez držania rúk. Aj keď je to fain sa ho držať.
Vždy tam bola tá túžba vystrieť ruku, prekonať tú malú vzdialenosť a dotknúť sa jeho teplej pokožky. Prsty som zvierala a snažila som sa nevšímať si tú iracionálnu žia- dostivosť, ktorá mnou lomcovala. Nepozrela som sa naňho v obave, že ak by sa díval on na mňa, o to ťažšie by som sa ovládala.
Lasi povedal, že by som mala prísť k nemu. Trochu sa toho bojím.
„Ty chceš ísť k nemu?“ opýtala sa ma Nika, keď som jej to spomenula.
„Aj hej. A prečo nie?“
„Čo keď bude chcieť mať s tebou sex?“
„Nebude chcieť.“
„A to vieš ako?“
„Ja neviem. A tak by som mu povedala, že nechcem.“
„No, ako chceš.“
Presne tak. Ako chcem. Uvidím ešte ako to všetko bude.
Mala som ísť hore Tescobusom, a vystúpiť na prvej zas- távke, že ma tam bude čakať. Tescobusom som už išla, tak je to v pohode.
Vystúpila som na prvej a čakal ma tam na chodníku. Tak ma viedol k nemu. Išli sme hore kopcom a vstúpili sme do druhého vchodu druhého baráku. Išli na šieste poschodie vý- ťahom. Vystúpili. Otvoril dvere. Kukla a povedala si: wow.
Majú to tu úplne super. Vzula som sa, dala bundu na ve- šiak a išla som za ním do izby.
„Sadni si na posteľ,“ povedal.
Tak som si sadla.
„Dáš si víno?“
„Ja neviem.“
„Tak si dáš. Poď so mnou.“
Išli sme do kuchyne a tam nalial víno s kofolou do pohá- ra. Bolo v celku dobré. Tak sme sa vrátili spät do izby.
Som prvýkrát u neho a už ma chce opiť. Niežeby som bo- la opitá, len mi to vbehlo do hlavy a bola som taká otupená. A trošku odvážnejšia, čo sa týka jeho. Nejak som sa po ňom válala, či ako to mám nazvať. Mne bolo dobre.
A potom som zas išla domov.
Stále sa o tom hovorí. Už o necelý mesiac budem mať pät- násť. Veľmi sa teším. Už nebudem mať len štrnásť. Pre mňa je to veľmi zlomový vek. Je to ako hranica medzi detstvom a preddospelosťou.
S Nikou plánujeme ísť niekam. Nejako to osláviť. Ešte aj s Julkou sme chceli, lenže ona hovorí, že nebude môsť ísť vtedy, lebo bude musieť strážiť brata doma.
Škoda, ale tak zabavíme sa aj my dve.
Už je môj deň D. Už mám oficiálne pätnásť. Som veľká, stará a pätnásťročná.
Ráno som sa zobudila a ani som si neuvedomila, že už som o rok staršia. Konečne mám pätnásť. Aj keď neviem na čo to je dobré, lebo to nie je žiadny veľavravný rok ako napr. osemnásť. Ale už mám pocit, že nie som také „decko“, ako keď som mala štrnásť.
Mám pätnásť a som strašne rada. Už sa mi aspoň Lasi ne- bude smiať, že som malý prďo a že mám iba štrnásť a on má už sedemnásť. Znížila som náš vekový rozdiel na dva roky.
Dostala som nejaké darčeky, peniaze, narodeninové sms-ky. A aj od Lasiho som dostala.
- vsetko najlepsie k tvojmu dnesnemu dniku.aby si sa mi mala co najlepsie a vedz ze ta velmi milujem..bernardinik muj...
Och. Keď on je tak úžasný. Vždy ma to tak rozžiarí, keď mi napíše niečo takéto.
Prišla mi ďalšia správa.
Od Niky.
- Cauko zlate moje patnastrocne!Takze ak si ochotna dnes byt so mnou vonku,cosi vymislime.Nevim ako tebe ale hrozne mi chyba ihrisko...Nap. kedy mozes!;)
Tak som jej odpisala:
- Ahoj.tak mne je jedno kedy pojdeme.mam cas stale.mozme ist o piatej.aj mne uz chyba.davno sme tam neboli.tak potom teda.hojJ
Som jej sľúbila, že budeme spolu. Tak budeme teda spolu. Odkedy chodím s Lasim, tak sa stále menej a menej stretávame. Ak nerátam školu. A chýba mi to. Ale zase sa bojím, že keď nebudem často s Lasim, tak sa so mnou rozí- de, že s ním nebývam dosť často a som radšej s kamarátka- mi. Lebo to urobil chalan jednej mojej spolužiačky. Nech- cem aj ja tak dopadnúť.
S Lasim môžem byť aj zajtra. A zajtra oslávime moje na- rodeniny. Predsa len je piatok a on bude chcieť ísť niekam s kamarátmi.
Tak sme teda išli večer von. Bolo úplne fantasticky. Sadli sme si na múrik na školáku. Sedeli sme tam a kecali. A tak. Nemôžem sa sťažovať ako bolo.
Potom sme išli odtiaľ okolo sídliska. Vôbec si nepamätám cestu, ale viem, že sme sa príšerne smiali. Sadli sme si na la- vičku, čo je pred mojím domom. Tam sme ešte kecali a po- tom sme išli domov.
Bolo úplne super. Mi to chýbalo byť s ňou.nUž som aj za- budla aké je to super byť s ňou vonku. Doma som zaľahla a zaspala. Už som nemala energiu na nič.
Zobudila som sa okolo pol dvanástej. Umyla som sa, na- jedla, niečo poupratovala a večer išla s Lasim von.
V skole sa ma stále pýtajú, či ešte chodím s „tým“ Lasim.
„Áno, chodím,“ znie moja odpoveď.
„To fakt?.“
„Áno.“
„A ja som to mu neverila, že vám to tak vydrží.“
„Veď sme spoli asi len tri mesiace.“
„Ja viem, ale aj tak,“ vždy hovorila Maja.
Maja bola vždy divná. S ňou asi nikto tak dlho nevydržal. Ak vôbec niekoho mala. Tak už aj tri mesiace sú pre ňu veľa. Mne to môže byť akurát tak jedno.
Valentín sa blíži a ja rozmýšľam, či mu mám niečo dať. Lasi povedal, že on neuznáva tieto sviatky. Tak neviem, či mu mám teda niečo dať. Lebo ak dá zasa on niečo mne a ja jemu nič, tak zas sa budem cítiť trápne. A dať mu nejáky va- lentínsky gíč v tvare srdiečka s napísom ľúbim ťa mi príde zcestné. Veď to predsa vie, že ho ľúbim. A ja neviem či mu má teda niečo dať.
Na Valentína som mala prísť k Lasimu. Tak predsa pre- ňho nič nemám. Ale ešte predtým som bola u kožnej a tak som si zobrala aj batoh, aby som mala kde dať zdravotnú kartu. Prišla som k nemu asi o pol jedenástej.
Zasa sme sa povaľovali uňho na posteli. Nie je nič krajšie. Vždy ma vie tak rozpáliť. Jeho ruky dokážu zázraky. A som proti nim taká bezmocná.
Pri odchode mi dal valentínsky darček.
„To kúpil otec, aby som ti to dal.“
„Tak ďakujem.“
Bol to taký zlatý balíček so sladkosťami. A ja som preňho nič nemala. Že super.
„Si si zobrala na to aj batoh?“ opýtal sa ma.
„Nie, ja som bola u kožnej a potrebovala som dať niekde kartu.“
„Aha.“
Tak sme sa rozlúčili a ja som išla na tescobus.
Domov som prišla čosi pred druhou. A mama už bola do- ma. Keď som vybrala balíček, opýtala sa:
„To máš odkiaľ?“
„No odkiaľ asi. Od Lasiho.“
„Šak som sa ťa pýtala, že či nebudeš niečo dávať.“
„Ja viem.“
„A ako to bude teraz vyzerať, keď on ti dal a ty jemu nič?“
„Normálne.“ No to zrovna nie je pravda, ale nenechám ju predsa vyhrať tento súboj.
„No to určite. Veď ti stále niečo dáva a ty jemu nič.“
„Ja za to nemôžem.“
„A kto?“
„Ja neviem.“
Nejako som mamu vykopla z izby a rozbalila som si dar- ček. Hneď som si dala jeden bonbón. Bol úžasný. Taký sladký a lahodný. No proste úžasný. Boli tam dva druhy a lízatká v tvare srdiečok. Bolo to výborné. By som to zjedla aj hneď, ale potom by mi nič neostalo. Tak som si povedala, že si dám každý deň jeden. Viac nie. Až si to čo najdlhšie vychutnám.
Schovala som si to do bezpečia, nech mi to nikto nevyžiera. Len ja som mala to výsostné právo.
Istú nedeľu mi Lasi napísal, aby som prišla k nemu. Tak som si automaticky pomyslela, že je sám doma.
Tak som teda išla o jednej busom. No videla som pred jeho domom ich auto. Hm, tak asi išli niekde bez auta.
Vchodové dvere boli otvorené, tak som mu ne- musela ani prezváňať. Vošla do výťahu, stlačila šestku. Vystúpila som a zaklopala.
Keď otvoril dvere, normálne som sa zarazila, keď som uvidela jeho mamu v kuchyni.
„Dobrý,“pozdravila som.
Tak toto som vôbec nečakala, že budú jeho ro- dičia doma. Ma mohol aspoň upozorniť, aby som sa psychicky pripravila. Aj keď neviem, ako by som sa chcela na to pripraviť.
Ale toto je dosť vážny krok, keď ma ide predsta- viť rodičom.
Tak som išla do izby a Lasi zatvoril dvere. O chvíľu tam prišli jeho rodičia a Lasi sa ich sna- žil odtiaľ vyhnať, nech ma moc neotravujú.
„A ako sa máš Ivka?“ opýtala sa ma jeho ma- ma.
„Dobre,“ odpovedala som.
„Si také tichučké dievčatko.“
Len som sa usmiala a Lasi ich vyhnal za dvere.
„Oni sú vždy strašne otravní.“
„Veď v pohode.“
Potom jeho rodičia odišli a Lasi povedal, že sa i-deme najesť.
Mali uvarenú nejakú slepačiu polievku.
„Nalož si koľko chceš.“
Tak som si naložila a sadla si za stôl.
„Dobrú chuť,“ povedal.
„Aj tebe.“
Dojedol skôr a odišiel do izby za pc. Tak ja som tam ostala sama a dojedala. Tanier som nechala na stole, lebo som nevedela, či ho mám umyť ale- bo nie, a išla som za Lasim do izby.
„Chutilo ti?“ opýtal sa ma, keď som si sadla na jeho posteľ.
„Hej,“ odpovedala som mu.
Potom sme si spolu ľahli na posteli a bolo úpl-ne fantasticky. Nikdy sa mi od neho nechce ísť. Lebo s ním mi je vždy tak super.
Je máj a mne už chodia prijatia na strednú školu. Najprv mi prišla zo Súkromnej obchodnej akadé-mie, kde mi oznámili, že som prijatá bez prijíma-cích skúšok. Si myslím, že to je super správa, le-bo Aďu tam nevzali, resp. vzali, ale musí robiť skúšky.
Včera mi prišla aj pošta z Hotelovej akadémie, a tiež ma vzali bez skúšok. Super. Som na seba naozaj hrdá.
A keď som bola doma prihlásená na pokeci tak mi prišla správa od Lasiho. To je zázrak, lebo on prestal chodiť na pokec.
lasi8: a ty co
lili02022: takto po pokecoch behat...no hruuuuuuuza...no a ze nechodi...istooooo...to vies komu hovor...............ozaj som prijata aj na tu hotelovku...vcera mi to doslo...sila..normalne som lepsia nez moj bracho...sila..no sak musi byt aj nejaky genius v rodine...som si to nenutene vyziadala..:DDD...ale nie sak sranda..ale sak dobre je no...:)
No Lasi mi už naodpísal. Ale však nech. Veď aj tak za ním znovu pôjdem. Teraz som uňho tak-mer každý deň. Jas a nesťažujem, lebo čím bližšie tak tým lepšie. Keď ja si nemôžem pomôcť. On je vážne super. Ja ho milujem najviac na svete. Nik-dy som do nikoho onoho nebola naozaj zaľúbená, jako som teraz. Už to trvá takmer pol roka a sme šťastní. Teda aspoň ja som. Sem tam nejaké tie hádky, ale to predsa ku vzťahu patrí, no nie?
No áno.
Aj keď vždy sú tie hádky spôsobené mnou, a Lasi sa to snaží přediskutovat a vyriešiť, aby náš vzťah bol lepší. Mala by som sa poučiť a zmeniť svoje správanie, aby v našom vzťahu vládla har-mónia.
No ja sa aj snažím zmeniť, ale keď to nie je také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Lasi si myslí, že len tak zo dňa na deň začnem viac roz-právať. Lenže keď som sa to nenaučila doteraz, tak sa to nenaučím ani teraz, ani potom. Aj keď to nie je zas až tak nemožné. Pravdaže sa to dá. Len ten prílišný nátlak na mňa nepôsobí dobre. Nemám rada, keď na mňa vyvýjajú nátlak.
Ale ja som rada, že sa tieto problémy vždy vy-riešia, a potom je všetko dobré. Ale za to vďačím Lasimu, lebo on sa naozaj stará o náš vzťah. Iní chalani by sa na to určite vykašlali. Pri prvom probléme by zutekali, lebo by sa im nechcelo nič riešiť. Ale ja som naozaj rada, že Lasi je taký, aký je.
A už čoskoro budeme spolu pol roka. Je to fain pri mojom prvom vzťahu vydržať takto dlho.
Raz sme išli do lesa – tam sme chodievali v pos-lednom čase, keďže je už dosť teplo – a akurát dnes sme mali výročie pol roka. Nečakala som od Lasiho žiadne vyznania alebo čo, len ma zaujíma-lo, či vie, aký je dnes deň. Ale pripomínať mu to nebudem.
Ako sme tam stáli a sedeli pri strome, tak sme sa rozprávali a bozkávali. A už kedysi vyhlásené hranice boli veľmi ďalekou minulosťou. Teraz si už ani neviem predstaviť, že by sa ma Lasi nedo-týkal na rôznych partiách môjho tela.
Večer išiel teda Lasi na bus a ja domov. O na-šom výročí nepadlo ani slovo. Asi si nepamätá, kedy sme sa dali dokopy. Ale to nie je jeho povin-nosť pamätať si tieto dátumy.
Na druhý deň sme tam išli znova. Bolo dobre, a robili sme to čo včera. Keď sme vychádzali z le-sa, Lasi sa ma opýtal:
„Kedy máme nejaké to výročie?“
„Včera,“ znela moja odpoveď. Potom sme sa na tom dobre zabávali.
„A koľko sme to spolu?“
„Pol roka.“
No je to už dosť dlhý čas. Sama neviem, ako to mohlo tak rýchlo ubehnúť, keď mi dal prvú pusu, keď ma objal, pohladil, povedal mi ľúbim ťa, preš-la snáď celá večnosť.
Teraz sa môj život opäť posunie o krôčik ďalej. Pôjdem na strednú do úplne nového prostredia, kde nikoho nebudem poznať. Nikto z mojej triedy tam nejde, dokonca ani Aďa. Sama nemôžem uveriť, že ja, taká nevýrazná osoba, ide na stred-nú školu v Žiline, kt. je stokrát lepšia ako nejaká priemyslovka či obchodná v Považskej.
Ale aspoň na začiatok mám to šťastie, že ráno budem chodiť vlakom s Lasim. Kebyže on nechodí do Žiliny, tak ani neviem, či by som sa tam nieke-dy dostala. A odtiaľ domov už vôbec nie. Bude mi to musieť všetko vysvetliť.
Už čoskoro budem mať zápis. Pôjdem s otcom, ten snáď vie, kde to je. Uvidím moju novú školu. Bude to niečo iné, nové.
Komentáre
Prehľad komentárov
Poids est comment robuste votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur determination pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent perseverent b gerer offre sang loin de votre coeur. Chaque temps votre coeur bat, il pompe le sang tout au long vos arteres a la flanerie de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/que-contient-le-cialis/
High-priced Blood Insist upon associated with older people
(Anuctilult, 5. 9. 2018 23:54)