Galus - Dva lístky
3. DVA LÍSTKY
♣ ............................................................ ♣
Maja čosi spomínala, že by mal prísť Lasi s Ivanom. „Dvojité rande“. Rande? Nie. Tak sa to nazvať nedá. Ale tak nech si tam ona ostane s Ivanom a ja pôjdem s Lasim sa niekde prejsť. No, ak bude chcieť.
„Maja? A vravel ti aj kedy majú prísť?“
„O pol piatej, že pri dome VISTA.“
„Tak dobre. Prídem pre teba o štvrtej.“
„Dobre.“
No už to začína byť akési časté. Ja nie som vôbec proti tomu, len čo mi vadí, že teraz sa začala Maja do toho akosi motať. No, ale tá mi môže vyliezť akurát tak na hrb. Ide so mnou von a nie s ňou. A so mnou sa stretol a s ňou nie. Mne napísal, že chce ísť so mnou von a komu nie? No predsa Maji. A čo keď si spolu písali. Už si nejak nepíšu. Ona tam má toho jeho kamaráda Ivana. No ak to je on, tak asi nevie, čo ho čaká, keď príde sem. Myslím, že sa zvrtne skôr, ako ju uvidí. Ale ja nie som sviňa, tak nejdem nič zlé hovoriť. Čo? To čo sú za reči? Ivana, mala by si prestať rozmýšľať.
To už je toľko? Idem sa pripraviť až to stíham. Až na mňa nečaká. No v podstate na nás. Mala by som si aj pohnut, ak to chcem fakt stihnúť.
„Maja? No ideš?“ spýtala som sa, keď som jej zazvonila zdola.
„Áno, už idem. Počkaj.“
No to som zvedavá. Vidíš. Som sa jej ešte nepýtala, či mu ona ukázala svoju fotku.
„A inak počúvaj,“ len tak mimochodom som sa začala pýtať na tú fotku, „Ty si mu posielala tvoju fotku?“
„Nie. Prečo?“
Hmm. Tak chlapec naozaj nevie do čoho ide. Už teraz ho ľutujem.
„Takže on vôbec nevie ako vyzeráš?“
„Ale tak vravela som mu, že ako vyzerám. Pýtal sa na to. Ale v skutočnosti ma nevidel.“
No tak toto bude ešte husté.
Tak ako tu na nich čakáme, tak pravdaže Maji začalo trochu pripekať na mozog. Začala ma báchať hnusným špinavým lopúchom.
„Veď nerob. Je to celé špinavé a ja som si umývala vlasy.“
„Veď to ťa nezabije.“
Smiala sa ako najatá. By som jej takú najradšej zavalila, že by sa nespamätala.
„Daj mi ten lopúch.“
„Nedám. Hahaha.“
„Nedáš? Ale dáš. Ja ťa už kašlem. Mňa tu srať nebudeš.“
Tak som jej ho vytrhla z ruky a zahodila do potoka.
„Ty si mi zahodila môj lopúch.“
„No a čo.“
A akurát prichádzajú. Práve v čas.
„Už idú tak sa upokoj.“
„Ahoj,“ povedal Lasi.
„Čaute,“ odpovedala som obom.
„Ahojtee, hahaha“ tam Maja vydala akýsi zvuk.
Pane Bože ochraňuj.
No tak tí dvaja sa zoznámili a Lasi sa ma spýtal, či sa nepôjdeme my dvaja niekam prejsť, nech sa oni rozprávajú.
„Tak dobre. Čaute,“ povedala som a odišli sme.
Prechádzali sme sa po sídlisku a rozprávali. Asi po hodine, keď sme sa dostali do jednej slepej uličky, Lasi povedal:
„Nejdeme už za nimi pozrieť, že čo robia?“
„Môžme.“
Tak sme prišli za nimi. On sa rozprával s Ivanom a ja s Majou. Aj keď sa mi veľmi nechcelo. Potom už museli ísť na autobus a tak cestou domov som sa Maji pýtala na podrobnosti, že čo a ako s Ivanom. Povedala mi, že mu rozprávala o jej operácii slepého čreva.
„ČO?“ Ako ja som v koncoch. To o čom mu rozprávala? No tak ten ju už určite nebude chcieť ani vidieť. Tak to by ma nikdy nenapadlo. Veď to je nechutné.
„Ja som nevedela o čom sa máme rozprávať. On si tam púšťal pesničky. Ani jednu som nepoznala.“
„Si myslíš, že počúva Avril Lavigne alebo čo?“
„Mohol by. Hahaha.“
No tak snívaj moja milá. On je trošku na niečo iné.
Ale tak podľa toho, čo som počula ohľadom toho ich stretnutia, tak to nevyzerá nádejne.
Už je november a v športovej hale by mal byť nejaký koncert ku dňu študentov. Ja sa tam určite nechystám, lebo tie slovenské vypaľovačky ma naozaj nudia a nedá sa to počúvať.
A kto sa ma dneska nespýtal, či by som nešla s ňou? No Maja. Naši si tiež kúpili lístky, že by tam išli. Akože je to študentská party a nie party seniorov – bez urážky. No mne sa tam určite nechce ísť počúvať tie teplé hity.
„Iva ty ideš na Študentský Deň?“ spýtala sa ma Maja.
„Ja neviem, asi nie.“
„Som si písala s Lasim, že by tam došli. Ale nevie, že či tam naozaj príde.“
„Fakt? No tak v tom prípade by som išla. Tak ho prehovor nech ide a tak mi daj vedieť áno? Aby som vedela povedať našim, či majú ísť alebo nie.“
„Ty máš doma dva lístky?“
„No mám. Prečo?“
„Lebo ja som moje lístky dala starkej. Som nevedela, že by som tam šla.“
„No jasne. Ja ti dám.“
„Dám ti potom peniaze.“
„Jasne. A dohodni to a daj mi hneď vedieť.“
Obe sme sa zasmiali. Ja viem ty mrcha, že by si ho chcela ty, ale ja ti ho len tak nenechám. No a Ivana asi tiež nedostane.
Vrr. Vrr. Vrr. Vrr.
„Ivana. Zvoní ti mobil.“
To kričal Ľubo. Bežím. A to je Maja.
„Áno?“
„Iva, že som si písala s Lasim a povedal, že tam príde. Ale nevie kedy.“
„Fakt. Tak teda ideme nie?“
„No jasné. Nad tým ani nerozmýšľaj. Prídi za mnou o siedmej.“
„Neboj sa. Budem tam. Čau.“
On tak fakt príde. Jupí. Môže byť človek šťastnejší? Nie nemôže. Ja som ten najšťastnejší človek na svete.
Tak sme tam šli. Ja som Lasimu písala, že kedy príde. Že mi dá potom vedieť, a že máme vyjsť von. Tak dobre.
Tak sme tam vošli. Sadli sme si. A čakali. Program sa začal. Poriadne som ho ani nevnímala. Len som sa nemohla dočkať, kedy mi napíše alebo prezvoní Lasi, že už je tu. Až zrazu mi napísal, že tu bude o pol desiatej a že máme prísť k domu VISTA.
Povedala som to Maji. Že potom tak pred pol aby sme išli von.
„A kam prídu?“
„K domu VISTA.“
„Keď pôjdeme 20 tak to bude stačiť.“
„Jasné.“
Konečne. Už sme tu a čakáme. Tuším ho vidím. Teraz ich je nejak viac. 4 ak dobre vidím. Tých som ešte nevidela. Kam idú? Veď oni nejdú sem. Čo nevidia? Pozerám na Lasiho, ale on si nejak nevšíma. A tak počkám, hádam prídu. Po chvíli som sa len tak vykukla spoza rohu a stám tam ďalej Lasi. Pozrel na mňa a čosi kývol. Tak dobre. Čakali sme.
A Maja stále: „Kam šli?“
„Ja neviem.“
Hádam príde. S malou dušičkou som dúfala.
A. Už prišli.
„Ahoj,“ povedal Lasi.
„Ahoj.“
Prišiel sám.
„A kde je Ivo?“ pýtala sa Maja.
„Vzadu.“
Tak sme si sadli na schody. Ja, Maja vedľa mňa a Lasi stál. Rozprávali sme sa a Maja sa stále pýtala na Ivana. Po chvíli prišiel aj Ivan aj s tými chalanmi. Tí si sadli za nás. Ivan sa postavil pred nás a opieral sa.
„Ivan je narobený.“
„Vidím. Tie jeho lesklé oči sa nedajú prehliadnuť.“
Lasi si sadol vedľa mňa. Rozprávali sme sa a potom sa tí dvaja zdvihli, že idú na bus. Potom sa zrazu rozbehol Ivan preč a Lasi povedal, že musí ísť za ním, že človek nikdy nevie, čo môže urobiť.
Tak ten bežal za ním. Ostali sme tam sedieť. Potom sme si povedali, že čo tam teda budeme sedieť, tak ideme znova dovnútra. Len pri vstupe som musela preukázať lístok, že už som tam bola. No ale lístok som nemohla nájsť. A už mi lepilo, že som ho stratila. Ale nakoniec som ho našla a išli sme si znova sadnúť na miesta.
Maja smútila, že Ivan odišiel kvôli nej, že sa nafajčil kvôli nej a tak ďalej. Som ju prehovárala, že nie, že on už aj inokedy bol takýto. Že keď je piatok, tak to je úplne bežné u ňho. Po zvyšok večera tam vládla dosť zlá nálada. Mňa iba mrzelo to, že nemohol dlhšie ostať. Ale tak bolo jasné, že sa musí o kamaráta postarať. Čo keby sa mu niečo stalo?
Tak som tam sedela a pozerala na to vystúpenie a poriadne ani neviem, čo sa tam dialo, keď zrazu mi zazvonil mobil.
- ahoj.prepac ak som ti pokazil vecer ale musel som bezat za ivanom
Maja sa hneď opítala, že kto mi to písal. Povedala som, že Lasi. Tak som jej povedala, že čo a ona taká, že on ho nezničil, ale Ivan. Že mu to tam mám napísať. Tak som mu napísala:
- ahoj.ty si mi ho neznicil.to ivan
Takmer okamžite prišla odpoveď:
- aha.no to som rad.a aky je vecer?isto ma beries jako keby som bol debil
- v pohode.zabavame sa.tancovali sme tu a tak.dobre je.u mna nikdy nebudes vyznievat ako debil lebo mi na tebe zalezi.
No to bol ešte čas, keď sme naozaj pri nejakej pesničke tancovali. Nálada ochabla. Maja čumela do blba a stále hovorila o tom, že to kvôli nej sa nafajčil, že má zlý večer a že ju to mrzí, že ho zničila aj mne. Musela som zakročiť.
„Majuš. Ty za to nemôžeš.“
„Ale ba, môžem. Lebo Ivan prišiel kvôli mne a Lasi musel kvôli nemu odísť.“
„Tak sa stretneme inokedy. To nie je koniec sveta.“
„A čo keď inokedy nebude?“
„Maja! Prestaň už hovoriť sprostosti. Vážne sa nič nestalo. A Lasi si už zvykol, že Ivan býva v hentakom stave.“
„Hmm.“
Ostatok večera sme boli ticho. Ale dosť ma prekvapilo, že chce vedieť aký mám k nemu vzťah. A nemôžem mu predsa povedať, že ho mám až príliš rada. Je to zaujímavé. Prišla mi ďalšia sms-ka od Lasiho.
- To vies zabava je uz raz taka.To si treba uzit.No a som rad ze ti na mne zalezi. Ale ako ti na mne zalezi?Divna otazka co.
No tak to teda je divná otázka. A čo mu mám napísať? Ja naozaj neviem. A Maju zaťažovať by nebol práve najlepší ná- pad, lebo ja si tu tzv. tvorím nový vzťah a ten jej sa „rozpadol“, resp. zlyhal. Aj keď to ani nebol vzťah. Ale ona od toho očakávala viac.
Takže.
- No tak normalne.nevadis mi
Duchaplná odpoveď. Ale mňa naozaj nič normálnejšie nena- padlo. Lebo mám pocit, že prestanem dýchať.
O chvíľu prišla odpoveď.
- Lebo ja ta mam rad
ČOŽE??? Jedena, dva, tri, štyri… Nádych. Výdych. Čo? On ma má rád? Sníva sa mi alebo je to skutočnosť? Lebo ak sa mi sníva, tak nechcem aby tento sen niekedy skončil. Ale na sku- točnosť je až príliš krásne. Takéto veci sa stávajú iba vo fil- moch a nie mne. Dobre. Ja mám rada jeho on má rád mňa. Aspoň to tak povedal. Takže keď už on povedal, že ma má rád, tak by som aj ja jemu už mala povedať, že ho mám rada a viem, že nebudem vyzerať ako debil.
- Ved aj ja ta mam rada
Normálne nedokážem písať. Trasú sa mi ruky. To kam sme sa dostali? Ja sa nesťažujem. Ja len niečo takéto sa mi ešte nikdy nestalo. Alebo sa mi to nestalo v skutočnosti. Všetko prebiehalo iba v mojich predstavách. Nikdy by som si ani nepo- myslela, že by to mohla byť aj skutočnosť.
Sms.
- Takze sa mame navzajom radi.Zajtra by sme sa mohli teda stretnut a porozpravat sa o tom.prajem dobry zvysok vecera a dobru noc
Aaaaaach. Takže zajtra budeme spolu a budeme sa rozprávať o tom, či spolu chodíme alebo nie? Počkať. Tu sa hovorí o tom, že ja budem s niekým chodiť? Toto je naozaj iba sen. Rýchlo ma niekto uštipnite, lebo vyletím niekde vysoko do nebies a už sa nikdy nevrátim zo svojho snívania. Je to vôbec možné? Aby som ja, nezaujímavá, nudná, divná a nespoločenská baba mala na dosah ruky chalana, ktorý ju má tiež rád aj napriek všetkým trapasom, čo som vyviedla? Ja naozaj iba snívam.
Maji som to nepovedala, až keď sa ma opýtala, či by si mohla prečítať správy, čo sme si písali. Tak som jej dala mobil, aj keď som veľmi nechcela. Čo jej poviem, keď príde ku tým správam, kde si hovoríme, že sa máme radi? Ja naozaj ne...
„Iva?“
Už je to tu.
„Áno?“
„Vy spolu chodíte?“
„Ja neviem. Možno.“ Lebo anozaj neviem, či spolu chodíme. O tom tu nikto nehovoril. Iba, že sa máme radi.
„Ty nevieš? Veď ti povedal, že ťa má rád.“
„No však povedal, ale nehovorilo sa o tom, že by sme spolu chodili.“
„Ty si trubka. Isto budete spolu chodiť.“
„Možno.“
Až teraz som si všimla, že je už koniec vystúpenia. Niekoľko hodín som tu sedela len tak a rozmýšľala nad Lasim? Ja z toho programu nemám naozaj nič. Ale mne na tom vôbec nezáleží. Hlavné je, že ma má Lasi rád. Len ako sa mám správať zajtra, keď už nie sme iba kamaráti? Mení sa na tom vôbec niečo? Lebo ja s týmto nemám absolútne žiadnu skúsenosť.
Maja ma volá, aby sme už išli. Celý čas som nedokázala rozmýšľať nad ničím iným. Keď som prišla domov, bolo asi pol jednej, prezliekla som sa do pyžama a ľahla si do postele. Nemohla som zaspať.
Ako je vôbec možné, že sa mu ja páčim? Ale on nepovedal, že sa mu páčim. Iba že ma má rád. Je v tom rozdiel? Ja neviem. Ale som až príliš šťastná. Som unavená, ale nechcem ani len pomyslieť na spánok. Celý večer chcem rozmýšľať nad tým, čo sa dnes večer stalo. Keď tam bol a sedel vedľa mňa a cítila som tú jeho typickú vôňu, ktorá z neho vždy srší a vráža sa do môjho nosa. V tom momente prestanem rozmýšľať. Ako keby som bola nafetovaná. Taká omráčená, slabá. Je naozaj úžasný a som naozaj...