Galus - SOA
7. SOA
♣ ....................................... ♣
Ráno som sa zobudila s motýlikmi v bruchu. Strašne sa bojím. Som nervózna ako nikdy. Ešte že ma otec vezie autom.
Mali sme tam byť na ôsmu. Do školy sme išli ale skôr, lebo som si chcela ešte hneď ráno vybaviť žilinskú kartu na trolejbus. Keď sme vošli na sekretariát pre potvrdenie, pozreli sa na nás, že čo tam robíme tak skoro. Bola tam taká milá, pekná, chudá žena. Usúdili sme, že to bude asi moja triedna učiteľka.
Tak sme teda išli na DPMŽ a vybavili mi čipovú kartu. Potom sme sa vrátili do školy. Ešte chvíľu sme čakali na parkovisku, pokiaľ som sa rozhodla tam ísť. O trištvrte na osem som prišla pred školu. Videla som vysokého, chudého blonďáka s dlhými vlasmi, čo fajčil pred školou. Prišli sme pred dvere a akurát vyšla tá žena, ktorá mi vybavovala potvrdenie.
„My sme sa už videli, že?“
„Ehm,“ nezmohla som sa na viac.
Doviedla nás do triedy. Vošli sme. Pozrela som sa a už tam bolo takmer plno. To som nečakala. Podišla som k lavici, kde sedela nejaká blondýna.
„Môžem?“ opýtala som sa.
„“No,“ znela jej odpoveď.
Sedeli sme tam mlčky, keďže ja nie som zrovna zoznamovací typ. Prichádzali stále noví ľudia. Začula som, že nejaké baby hovoria, že sú z Považskej. Tak som na ne pozerala a jedna mi pripadala strašne povedomá, tak som na ňu stále pozerala a rozmýšľala, odkiaľ ju len poznám.
Čosi po ôsmej prišla do triedy tá istá žena, kto-rú som už dneska stretla dvakrát.
Predstavila sa ako Ivana Kopásková. Dala neja-ké to úvodné slovo, že nás víta atď. Potom sme sa mali presunúť do telocvične. Viedla nás. Išli sme ako veľký dav ľudí. Vedľa niekoho som si sadla, a začala hrať slovenská hymna, tak sme sa opäť všetci postavili. Potom sme si posadali a riaditeľ mal nejaký príhovor. Dosť dlhý. Potom vystupoval nejaký ľudový súbor. Skoro som odpadla. To už nič lepšie nevymysleli? Nakoniec sme sa vrátili späť do triedy.
Tá škola nevyzerá zle. V našej triede boli plas-tové okná, namiesto lavíc tam boli stoly a fešné stoličky, biela tabuľa na fixy a celá vymaľovaná nazeleno. V rohu bola obrovská rastlina. Podak-torí sa pozoznamovali, ja som išla rýchlo domov, lebo otec ma čakal.
Išla som hore na parkovisko a otec sa hneď pýtal, že či ten blonďák je môj spolužiak.
„Hej.“
Sme sa na ňom smiali.
Potom som mu rozprávala, čo, ako prečo celú cestu domov.
Zajtra ma už čaká prvá cesta vláčikom do ško-ly. Hneď som sa s Lasim dohodla, keď som bola uňho, že ho budem čakať pred stanicou.
Tak sa aj stalo. Ráno som išla na bus, vystúpi-la na stanici a išla som si hneď kúpiť mesačník. Vyšla som pred stanicu, keď som videla, ako ma len ktosi pozdravil.
„Ahoj, nechodíš ty náhodou na našu školu?“
„Hej,“ povedala som, keď som si uvedomila, že sú to moje nové spolužiačky.
„A kam si chodila na základnú?“
„Na šestku.“
„Ty kde bývaš?“
„Na SNP.“
„Dobre, letíme, bo ešte na lístok ideme. Tak v škole.“
„Dobre. Ahojte.“
A v tom prišiel aj autobus s Lasim. Videla som ho vystupovať. Išiel ku mne.
„Ahoj,“ pozdravil.
„Ahoj.“
„Lístok už mš?“ opýtal sa ma.
„Hej.“
„Tak poďme.“
Prešli sme cez stanicu a vyšli ku koľajám. Tam sme sa postavili a Lasi začal vysvetľovať.
„Tkže toto je prvé nástupište. Tu chodia vlaky: smer Žilina. Tam vzadu to je druhé nástupište. To chodia vlaky od Žiliny do Púchova. Čiže keď pôj-deme domov, tak prídeme na druhé nástupište. Stíhaš?“
„Asi hej. Vždy keď pôjdem do Žiliny, resp. na ten smer, tak vlak príde na prvé nástupište. A keď do Púchova, tak pôjdem na druhé.“
„Presne. A v Žiline je to trocha komplikovanej-šie, lebo tam je trošku viac nástupiští. To ti až tam vysvetlím.“
„Ak to dokážeš, aby som to pochopila, tak dob-re.“
6:21 nám išiel vlak. Tak sme nastúpili. Bola som príšerne unavená, lebo som enbola zvyknutá vstávať o piatej ráno, tak som celý čas prespala na Lasiho ramene.
Keďže som vlakmi poriadne ani nechodila, tak mi bolo dosť zle z tej cesty. Ale tak čo. Snáď si na to zvyknem.
Vlak zastavil a my sme vystúpili. Lasi hneď začal s vysvetlovaním. Ukazoval, čo kde je. Hlavne aby som sa naučila kde sú nástupištia. To som si ako tak zapamätala.
Potom sme sa postavili ku stávkovej kancelárii pred stanicou, kde si Lasi zapálil. Počkal so mnou pokiaľ mi nepôjde trolejbus.
Dali sme si pusu na rozlúčku, povedala mu, aby ma po škole čakal a odišla som rýchlo na trolej.
Cesta mi vychádzala na päť zastávok, takže mi to akurát vychádzalo na jednopásmový lístok. Ešte šťastie, že hlásili zastávky, lebo by som asi ani nevedela, kde mám vystúpiť. Keď som začula:
„Nasledujúca zastávka: Hlinská,“ tak som vede-la, že už budem vystupovať.
Išla som dole vŕškom, prešla cez bránu školy a vošla do triedy.
Posadila som sa svoje včerajšie miesto. Pozdra-vili sme sa a ja som sedela ostatok času na mies-te.
Dnes sme mali iba triednickú hodinu. Rôzne čítačky, vysvetlovačky a podpisovačky. Čiže nič zaujímavé. Cez prestávky chodili nejaké baby po triede a predstavovali sa každému. Tuším sa volali Marika a Alžbeta. Tak som sa s nimi zozná-mila. Potom si ma aj tie baby z Považskej zavolali, aby som išla ku nim. Tak som išla. Sadla som si na stoličku ku nim. Jaksi taksi sme sa zoznamo-vali. Začiatky sú vždy ťažké, teda aspoň pre mňa.
Pýtali sa ma, či pôjdem s nimi domov, tak som im povedala, že nie, lebo pôjdem s chalanom.
„A koľko ste spolu?“ opýtala sa ma dlhovlasá bloncka Janka.
„V novembri rok.“
„Čo? To toľko?“
„Hej.“
„A ako sa volá?“
„Lasi?“
„Ako?“
„Lasi. Ako lasica.“
„Aha.“
Aj tak si myslím, že tomu nepochopili. Ale to nevadí.
Tak sme išli spoločne trolejom na stanicu. Tam ma už čakal Lasi a išli sme hneď na vlak. Hneď sa ma pýtal ako škola. Tak zatiaľ som mu nemala poriadne čo povedať. Len že som sa zoznámila s pár ľuďmi a že tam chodia tri baby ešte z PB.
Prišla som domov, naobedovala som sa a o tre-tej som išla hneď za ním. Krásny deň mi prešiel tak rýchlo, že som si to ani neuvedomila. A zajtra znova do školy.
Ráno sa začalo tak isto. Naraňajkovala som sa, umyla, obliekla a zobrala si nejaký zošit s perom do školy. Išla som na zastávku, počkala na bus a na železnici som vystúpila. Počkala som na La-siho a spoločne čakali na vlak. Nastúpili sme a Lasi vo vlaku spal a ja som sa len tak dívala von oknom. Už mi nebolo zle. Neviem, prečo mi včera prišlo nevoľno. Prišla revízorka a chcela lístky. Tak sme jej dali a ona ich cvakla. V Žiline sme vystúpili a išli tam kde včera. Počkali sme na tro-lej a ja som nasadla a on išiel pešo do školy – Ob-chodnú akadémiu. Vystúpila som na Hlinskej a išla do školy. Baby z Považskej tam už boli. Pozdravili sme sa a ja som si sadla na miesto.
Prišla do triedy naša triedna a dávala nám roz-vrh hodín. V pondelok šesť hodín, ostatok sedem, len v piatok som mala päť.
Po škole som si ho porovnala s Lasiho rozvr-hom a úplne dobre nám to vyšlo, lebo obaja má-me v pondelok šesť hodín a on má potom už len sedem. Takže asi naňho budem čakávať v piatok dve hodiny.
Takto to pokračovalo stále. Ešte v septembri sme boli na exkurzii po Žiline, v škole sme sa navzájom pozoznamovali a bolo dobre. Už sa to rozbiehalo a môj nový život začínal prekvitať. Keď mal Lasi niekedy nultú, tak som chodila s babami – Jankou, Aďou a Veronikou – vlakom do školy. Bola úplná sranda. Celú cestu sme sa nasmiali. Niekedy som s nimi chodila aj po škole. Vždy sa ma pýtali, či nejdem s nimi. No ja som vždy išla s Lasim, keď som mala tú možnosť.
Škola sa mi zdala tak v pohode. Nie moc ťažká, taký milý prístup tu majú všetci ku nám. Žeby to bolo tým, že sme prví a jediní na škole? Sme ako pokusné králiky. A ešte keď sme hneď vedľa cesty a máme tam okná, no každý sa tam na nás díva. A najlepší bol vždy chlapík, ktorý začal hrať na husliach. Sme sa nasmiali.
A keďže Lasi bude mať za chviľu osemnásť, tak by som mala začať rozmýšľať nad darčekom. Som sa ho aj pýtala, že čo chce, ale povedal, že nič. Ale tentoraz mu už naozaj chcem niečo dať. Nakoniec som z neho predsa len ničo vytiahla.
„Ak mi chceš teda niečo kúpiť, tak mi kúp cigi a dáku fľašu.“
„Dobre. A aké chceš cigi? Keď už budeš mať tých osemnásť, tak by sa ti zišlo aj niečo fajnovejšie.“
„Marsky dlhé mi stačia.“
„Fakt? Nechceš niečo iné?“
„Nie. Hento mi stačí.“
„No ako chceš.“
Mamči som sa opýtala, či by nekúpila pre Lasiho Marsky dlhé a nejakú vodku. Povedala, že dobre. Tak mi to kúpila a ja som mu to na deň jeho narodenín, čiže cez školu, dala. Dostal to, čo chcel. Tak sa nemôže sťažovať. Cigám sa potešil, lebo aspoň ušetril a nemusel si ráno kupovať. Veď čo by som preňho neurobila?
Už o chvíľu nás čaká naše prvé ročné výročie. Ani neviem, či to budeme nejak špeciálne oslavovať. Ale asi nie.
Tak sa aj stalo. Nič špeciálne sa neudialo. Lasi mi dal pusu a to bolo všetko. Teda aj ja jemu som dala, to je logické. Ale tak my nie sme tí klasickí vyznávači výročia. Asi. Teda ja by som rada bola. Ale na to treba dvoch. No to je jedno. Rok je za nami a podstatné je, že sme šťastní. Teda ja som určite. Ale asi aj on. Určite áno. To by asi so mnou nebol už tak dlho, či? Nie nebol. Ale je so mnou, takže je určite rád. Aj mňa ma rád. Minimálne tak ako ja jeho. Ale ja ho mám aj tak radšej ako on mňa. Lebo on mi len zle robí. Kúše ma, bije, šteklí a smeje sa mi. Je na mňa naozaj zlý. To by sme mali oslavovať moju výdrž, že som vydržala byť tak dlho s ním a trpieť to.
Naše výročie sa ani zvlásť neoslavovalo. Obaja sme šťastní, že sme spolu. Čo viac by sme si moh-li želať? Ja mám jeho, on má mňa. Ja si myslím, že to stačí. A ešte to, že sa máme radi.
Pred Vianocami Šaňo oslavoval svoju osemnás-tku, a tak sme išli na jeho chatu. Dosť čo je to v lete tam ísť zabiják, nieto ešte v zime.
Ale tak zvládli sme to. Troška som to prehnala s alkoholom, tak som strávila hodinu na záchode. Lasi sa chodil na mňa preventívne pozerať a vždy mi oznámil, že ide „kamarát čajík“. A vždy som to musela celé vypiť, aj keď som nechcela, lebo mi bolo naozaj zle. Ale keď sa mi vyhrážal, že mi ublíži ak to nevypijem, tak čo iné mi ostávalo? Iba to vypiť. Ale ako som to dostala do seba, tak to išlo aj zo mňa von. Oni sa tam zabávali a ja som tam mrzla, keďže boli dvere otvorené a vonku niekoľko stupňov pod nulou a ja som mala iba mikinu. Nakoniec som odtiaľ vyšla a všetci si začali zo mňa robiť srandu. Pri prechode do pos-tele som to akosi nevydržala a v polke miestnosti som to stočila späť na záchod. Boli to kruté časy. No potom som už teda naozaj išla do postele vyspať sa. Lasi ma uložil a odišiel sa baviť.
Niekedy v noci som sa zobudila. Neviem či som ja zobudila Lasiho alebo sa sám zobudil, no nes-pal, a tak som sa naňho vrhla. Povedal mi, že som spala iba hodinu. No to sa mi zdá ako veľmi krát-ky čas. Ale keď som sa zobudila, tak vôbec mi ne-bolo zle a mala som naňho „chuť“. Bola som plná vzrušenia. Úplne ma vie vždy dostať tými svojimi rukami. Nedokážem sa brániť a mám pocit, že vtedy riadi celé moje telo on. Som iba celá jeho.
Zaspali sme niekedy nad ránom. Ráno sme sa zobudili, najedli, poupratovali a išli na autobus. Ísť odtiaľ dolu bol ešte väčší zabijak, ako ísť hore. No ako tak sme to zvládli a dostali sme sa živí do-mov.
Vianočné sviatky sme strávili tak ako vždy. Bola som uňho a bolo nám fain. Aj keď nebolo to také ako vždy, lebo predsa bola jeho sestra doma.
A asi je predsa niečo na tom prísloví: „Ako na nový rok, tak po celý rok“. Predsa sme spolu celý rok. Aj keď sme mali ako také konflikty, ale vydržali sme spolu. Je to úžasné byť zamilovaní a ešte krajšie, keď aj vy ste milovaní. Tento Sil-vester sme boli tiež spolu a spoločne začali rok 2008. Takže dúfam, že nám to opät vyjde.
A naši si už zvykli, že mám chlapa. Aj otec. Ten nebol štyrikrát nadšený, keď sa to dozvedel. V podstate nás videl spolu a tak to zistil. Aj keď stále padajú reči, že ho môžem doniesť a on má prichystanú brokovnicu. Ale nechápem, prečo je taký drastický. Asi má svoje dôvody. Ale čo sú to zač, to nikto nevie.
Hneď po vianočných prázdninách na lyžiarsky na Donovaly. Že vraj to je len nejaká mini chatka hneď pod vlekom. Otec mi doniesol lyže z Praz-nova, a predtým sme boli kúpiť lyžiarky, gate a rukavice. Paličky mi dal jeho. Povedal, aby som na ne dávala pozor.
Lasi ma podozrieval, že ho tam podvediem. Ibaže by som nemala s kým. Po prvé preto, lebo s nikým z triedy by som nechcela nič mať a po druhé preto, lebo by nikto z triedy nechcel mať nič so mnou.
Potom si myslel, že tam budem piť. Ale nie som taká blbá, aby som tam pila, a ešte keď tam je riaditeľ. Nechcem si zbytočne narobiť problémy.
No on mi aj tak neveril. Povedali sme si, že si budeme volať. Proti tomu neprotstujem. Ale päť dní bez neho, tak to bude ťažké.
V nedeľu ráno ma otec zaviezol pred školu, lebo tam mal prísť autobus. Bolo tam ešte len zopár ľudí. Hneď za nami prišla Janka s Aďou. Dali sme si veci pred školu a otec odišiel. Zvítali sme sa, popýtali, ako bolo cez prázdniny a ani sme sa nenazdali a už sme dávali veci do autobusu.
Vyrazili sme. Keďže tu v Žiline a ani v Považskej nebolo veľa snehu, tak nás naozaj prekvapilo, keď sme prichádzali stále viac a viac na sever, koľko snehu tám je. S Aďou sme zašli nad tou kopou snehu.
Za chvíľu začala príšerná fujavica. Ledva sme videli von. Autobus zastavil na parkovisku a mne sa zdalo, že okolo nič nie je, tak snežilo vonku. Vystúpili sme a už vtedy tam bolo skoro po kolená snehu. Začali sme si brať veci z autobusu. Keď som si brala lyže, tak mi padli na zem. S batohom som sa teda zohla po ne. Lenže batoh sa mi prevrhol cez hlavu. Skoro som spadla. Tak sa riaditeľ nado mnou zľutoval a pod mi ich. Poďakovala som mu a pobrala som sa za ľuďmi, ktorí išli do chatky. Ibaže to sme išli hore ešte viac zasneženým kopčekom. Niektorí sa nemohli dostať hore s kuframi. Dvakrát sa mi šmyklo a dvakrát som skončila na kolenách. Nejako sme sa vyškrábali hore a bolo dobre. Tam sme s babámu usúdili, že ten mladý chalan, čo stojí pri riaditeľovi, je náš inštruktor. Ale ako som sa neskôr dozvedela, tak mi to je na štyri veci, lebo on je inštruktorom na snowboard.
Ja, Janka, Aďa a Veronika sme dostali izbu ako prvé, lebo my sme boli už rozdelená štvorka. Všetci ostatní boli trojice. Dostali sme izbu na konci chodby na druhom poschodí. Oproti nám boli terchovky s Monou, vedľa nás štvorčata a oproti nim bola Marika s Bebénkou a Dianou. Na opačnom konci býval Adam, ten inštruktor, so zástupcom. Ako nechcela bych. Chudák.
Chalanov dali na prvé poschodie, kde bol aj riaditeľ s doktorom a jeho malým synom Ada-mom.
Začali sme sa vybalovať a všade ostal taký bor-del, že som neverila vlastným očiam. Aďa s Vero-nikou spali na manželskej posteli a ja s Jankou na pochodovej. Ja som bola dole a Janka hore.
Asi o hodinu sme sa mali stretnúť v spoločne-skej miestnosti na prvom poschodí, kde dostane-me organizačné pokyny. Tak sme tam šli, sadli sme si na gauč a čakali, kým prídu aj ostaní. Ria-diteľ nám povedal, že raňajky máme o pol ôsmej a o pol deviatej pôjdeme na svah a budú nás roz-deľovať do skupín – začiatočníci a pokročilí.
Na izbe sme dačo pojdeli, lebo dnes sme ešte večeru nemali a potom sme zaľahli a spali.
Ráno ma zobudilo búchanie na dvere. Brutálne búchanie na dvere. Pozrela som sa na mobil a bolo sedem hodín. Ďalšie zabúchanie a krik. Chalani mali rannú budíkovskú službu. Búchali nám tam až dovtedy, kým sme ich neposlali preč, že už nespíme. Odišli. Konečne. Išla som na wc, umyla sa a spoločne s babami sme šli do jedálne. Mali sme rožky s maslom a marmeládou. Po raňajkách nám ešte raz zopakovali, čo dnes budeme robiť. Potom sme šli do izby sa pripraviť.
Nahodila som pančušky, lyžiarske gate, hrubé ponožky, tielko, tričko, mikinu, bundu, arafatku a čiapku. Zobrala lyžiarky a išla si po lyže do lyžiarne, lebo baby boli „snowborďáčky“. Vyšla som von a tam sa prezila, lebo sme nemohli behať po chatke v lyžiarkách. Tí, čo mali službu, tak mi vyniesli topánky do lyžiarne. „Obula“ som si lyže a išla na svah. Pravdaže sme museli ísť na ten najmenej upravený kopec na celých Donovaloch. Ten sme museli vyšlapať na lyžiach. Brutal. Nadávali sme. Keď som už bola konečne hore, tak tam viedli reči, že tí, čo sa nevedia lyžovať, tak sa boja spustiť dolu. Ja som naposledy stála na lyžiach pred piatimi rokmi, takže to nebude žiad-na sláva. Tí, čo lyžujú pravidelne, tak tí išli prví. Potom išli na rad tí „kedysi lyžiari“ a medzi nimi aj ja.
Išla som. Prvý oblúčik. Zatáčam do druhého. Naberám rýchlosť. Kameň. Rútim sa naň. Na-behla som naň lyžou. Letím. Padám. Doapdla som. Všade okolo mňa je sneh. Sneh mám všade. Dívam sa, či som celá. Vyťahujem paličku spod lyže. Palička ohnutá. Snažím sa ju narovnať. Pa-lička zlomená.
Čo teraz? Pýtala som sa. Ešteže som nebola moc vysoko a náko som to zišla aj len s tou jed-nou. Pokročilí už odišli a ja som bola medzi začiatočníkmi. Prišla som tam a oni sa už chystali preč. Prišla som k Rišovi a povedala:
„Ja mám zlomenú paličku.“
Nevšímal si ma. Kukám naňho. Pozrel na mňa.
„Ty máš byť kde?“
„Tu. Len ja mám zlomenú paličku.“
Pozrel.
„Ukáž,“ povedala a zobral si ju.
„To sa ti ako podarilo?“ opýtal sa ma.
„No veď keď som spadla, tak...“
„Jaj. Áno. Tomáš,“ zakričal na riaditeľa. Keď prišiel povedal: „Ona zlomila palicu. Čo teraz?“
„Nemá tu niekto náhradné?“
„To neviem. Tak jej zatiaľ dám svoju.“
Tak mi dal svoju a tú moju dal Kristíne, aby mi ju zaniesla na chatku.
Pripojila som sa k ostatným s každou palicou inou. Zabávali sme sa na tom, ako som padala. A že hneď prvý deň si zlomím palicu. Šikovní majú šťastie.
A čo nasledovalo? Šlapanie. Hore kopcom na lyžiach. Jak za trest. A najlepšie na tom celom bolo to, že zástupca sa učil lyžovať tiež. Vyšli sme na kopec a tam nám riaditeľ začal vysvetlovať, ako máme ísť a brzdiť. Išli sme jak húsky. Teraz mi to už išlo dobre. Stačilo iba povedať ako na to. Keďže sme ešte nemali pernamentku na vlek tak sme si to vyšli iba raz a potom sme si ich išli vybaviť, lebo kým my sme sa učili „ako na to“, tak tí pokročilí si ich boli vybaviť, aby mohli ísť na Novú hoľu. Tak po prvom našom zlyžovaní sme išli tam. Ale to sme sa ešte stihli zasmiať na zástupcovi, keď nevedel, ako má zastaviť, tak sme mu zakričali, že nech sa hodí na zem. Tak sa hodil na zem. Sranda.
Vošli sme tam a každému urobili fotku. Mne tam bolo vidno pol tváre. Ale že by mi to vadilo, sa povedať nedá. Potom sme teda išli na vlek. Na ten menší. Len Marika nešla, lebo ona je úplný nelyžiar, takže ona si to, chúďa, musela vyšlapať znova spolu s riaditeľom. My sme sa lyžovali jed-na radosť.
Na obed sme išli do chatky naobedovať sa a potom znova na svah. A tam až do večere, ktorú sme mali o piatej.
Viac úchylných čašníkov som ešte nevidela.
Po večeri sme išli do prchy. Ale kým sme sa dopracovali k tomu, aby nám išla teplá voda, tak to sme maturovali. Ale nakoniec sa nám to podarilo. Najprv sme museli pustiť teplú vodu v obidvoch umyvadlách, potom pustiť teplú vodu v obi dvoch sprchách, potom zase vypnúť teplú vodu v umyvadlách a až potom sme sa mohli sprchovať. Ale museli sme sa vždy dve, lebo kebyže sa iba jedna, tak teplá voda nejde. A keď som tam bola s Jankou, tak ona sa dosprchovala skôr a vypla vodu. Mne automaticky začala tiecť ľadová voda. To bol šok. Som zakričala. Rýchloťou svetla som ju vypla.
„Čo je?“ opýtala sa Janka.
„Keď si vypla vodu tak mne došla teplá.“
„Prepáč.“
No nič. Večer sme zas mali ísť do spoločenskej miestnosti. A takto to išlo každý deň.
Teda až na jeden predposledný deň, keď som sa odhodlala ísť na Novú hoľu. Išli sme štyria, ja, Bebénka, Diana, Noro a pravdaže riaditeľ. Nasadli sme na lanovku a už sme sa viezli. Prišli sme hore a už som pred sebou videla ten obrovský prudký svah. Skoro som sa otočila a nasadla na lanovku. Tak sme teda išli na to. Bolo to kompletne zľadovatelé. Som sa šúchala po hrane a nič som nemusela robiť. Potom som sa pokúsila urobiť oblúčiky. Ako tam sa mi to darilo. Lenže kým som sa blížila ku spodku, teda nie ku spodku, ale k zákrute, tak som naberala rýchlosť a ledva som tú zákrutu vybrala. By som poletela do lesa. Dostala som sa na prijateľnejší kopec. Tam som zastala a počkala na ostatných. Keď ku mne prišli, tak sa začali na mne smiať, že ako som okolo nich prefrčala.
Tak sme išli spoločne dole. Takou v celku úz-kou cestičkou. Až nakoniec sme došli úplne dole. Som ďakovala Bohu, že som živá dole.
Posledný deň sme mali preteky. Jednu pre-kážku som zhodila, ale inak som išla v pohode. Aj keď som nič nevyhrala, ale to nevadí. Po tom všetkom sme sa pobalili a nasadli do autobusu. Hurá domov. Hurá Lasi. Sme sa dohodli, že ho počkám na stanici v Žiline. Tak som sa so všetkým trepala v trolejbuse, potom vo vlaku a nakoniec v meskje v Považskej. Strašné. Keby to celé nebolo až také ťažké.
Ale som rada, že už som konečne doma.
Po lyžiarskom do školy. V škole je dobre. Sú tam super ľudia, teda pár super ľudí. Prvý polrok na strednej je za mnou a čo nevidieť tak budú prázdniny. Vždy ten druhý polrok uchádza rýchlejšie ako ten prvý. To viem zo základnej. Tak dúfam, že aj tu bude platiť toto pravidlo. V po-hode sme sa skamarátili a už sú z nás kamaráti, ako keby mse sa poznali roky a nie len päť mesiacov. Učenie nie je vôbec ťažké. Mám pocit, ako keby som sa ani učiť nemusela. Teda ja sa ani neučím. Maximálne pred hodinou v škole. A ako tak prechádzam. Teda v celku dobre. Až na ekonomiku. Tú naznášam a tá neznáša mňa. A ešte biológia. Takže moje vysvedčenie polročné nie je žiadna sláva, ale mohlo byť aj horšie. Prvýkrát som mala na vysvedčení trojku. No čo, všetko raz musí byť po prvýkrát.
A pracovala som na mojom ročníkovom projekte o Banskej Štiavnici, ktorý som si vybrala na začiatku roka. Už by som to mala poriadne spracovať, lebo už mi nezostáva veľa času. V máji to musím odovzdať už hotové. A je február. Takže mám len nejaké tri mesiace, aby som tomu dala nejakú formu.
Ale ako sa poznám, tak to budem oddalovať, ako sa len bude dať. No ale dnes ma to aj tak nejak netrápi, keďže oslavujem svojich šestnásť rokov. Dostala som nejaké tie peniaze, čokolády, retiazku. Už som opäť staršia. Ten rok prešiel tak rýchlo, že nechápem.
Aďa v škole vravela, že by chcela ísť na Let’s dance 2: Street dance a či nepôjdeme s ňou, ako ja, Veronika a Janka. No neviem, či je to zrovna štýl pre mňa, no ale veď pôjdem. S nimi nejak nikam nechodím, tak prečo nevyužiť príležitosť.
Sme sa dohodli, že sa stretnem s Jankou a Aďaou pred kinom a pôjdeme naproti Veronike. Prišla som tam ako prvá a volala som Janke, že kde je, lebo ja som už tam.
Janka prišla asi za päť minút. Počkali sme ešte na Aďu a išli naproti Veronike. Skočili sme do Hypernovy kúpiť si chipsy, žížalky a pitie. Aby sme mali čo robiť. Keďže sme mali ešte dosť času, tak sme si sadli na lavičku pred kinom. Tam sme skonštatovali s Jankou, že my, také rockovo založené, ideme na hiphopový film. Sme si z toho srandu robili a tak. Potom sme si išli teda kúpiť lístky. Boli sme asi tak v sedemnístej rade v stre-de. Sadli sme si, otvorili jedlo, aby sme počas fil-mu nemuseli robiť hluk.
Ešte pred začiatkom filmu sme zjedli jedny chipsy, aby sa nepovedalo.
Film sa začal. Robili sme si s Jankou srandu z toho. Ale bol tam jeden fešný herec. A nie, nebol to hlavný hrdina, na ktorého letela asi každá ba-ba v sále. Bol to ten milý čiernovlasý brčatý cha-lan.
Ten film nebol až taký zlý. Dalo sa na to pozerať. Vyšli sme von a ja som volala Lasimu, lebo mi vravel predtým, že bude asi na fontáne. Tak som mu zavolala, či tam je on povedal, že áno. Baby išli zatiaľ do Manína obsadiť miesta, aby sme si mohli dať pizzu. Povedala som im, že za chvíľu za nimi prídem, len idem pozrieť Lasiho. Nenamietali.
Tak som za ním prišla.
„Aký bol film?“ opýtal sa ma.
„A tak dal sa,“ povedala som.
„Kam ideš teraz?“
„Ideme na pizzu do Manína.“
„Oo. Tak mi teda dones nejakú.“
„A akú?“
„To je jedno. Nejakú malú.“
„No dobre. Idem teda. Nech na mňa dlho nečakajú.“
„Maj sa.“
Prišla som za babami a čakali s objednávaním na mňa. S Jankou sme si dali napoly pizzu s hranolkami. Ona mala polku aj s mäsom, ja som si nedala. Ja som objednala ešte malú šun-kovú pizzu pre Lasiho.
Kecali sme, dali sme si pitie a čakali, kým nám donesú pizzu. Keď nám ju doniesli, tak sme sa dali do jedenia. Bola naozaj dobrá.
Ako sme dojedli, tak sme zaplatili, mne doniesli jednu pizzu v krabici a odišli sme. Ja som išla za Lasim a Šaňom na fontánu. Dala som im ju a oni mi dali peniaze. Chvíľu som tam ostala a potom som išla na autobus domov.
V celku fain deň za mnou. Prezliekla som sa, umyla sa a išla som spať.
Tak ma napadlo, že by som išla do Banskej Štiavnice osobne. Išla by som sama, ale tak po-viem to Lasimu a uvidím, či sa mu bude chcieť ísť so mnou. Keby som teda išla, tak by som šla o týždeň v sobotu.
Keď som to povedala mame, tak dvakrát nadšená nebola, ale potom som ju ako tak prehovorila. Otec čosi splietal, že by išiel so mnou a išli by sme autom. Ja by som si urobila, čo potrebujem a on by si to tam pochodil po okolí. No ale ak chcem ísť s Lasim, tak je jasné, že s otcom nepôjdem a pôjdeme vlakom.
Večer som išla k Lasimu a som mu to spomenula a on povedal, že pôjde so mnou. Poz-reli sme vlaky, ako nám pôjdu. Už teraz sa teším, lebo to bude náš prvý spoločný výlet.
Vlak nám išiel o trištvrte na päť ráno, tak ma otec musel zviesť ráno na stanicu. Vôbec nebol nadšený. Skôr podráždený. Ako keby mol naš-tvaný za to, že nejdem s ním, ale s Lasim. No ale nech. Naši mi dali tisíc korún na cestu a nejaké jedlo.
Ja som bola ešte ospalá. Príšerne sopalá.
Na stanici som počkala na lavičke pokým pri-šiel Lasi. Keď prišiel, povedal, aby som išla kúpiť lístky.
„Študentský do Banskej Štiavnice pre dve osoby aj späť,“ stále opakoval.
„Áno,“ povedala som.
Prišla som k okienku a povedala:
„Do Banskej Štiavnice aj späť.“
Takže o študentskom a pre dve osoby nebolo ani chýru.
„Aj späť?“ opátala sa ma ženská za okienkom.
„Áno.“
„A to sa stíhate vrátiť?“
„Áno.“
„Lebo lístok platí len do polnoci.“
„Ja viem.“
Zaplatila som štyristoosemdesiat korún. Vôbec mi to nebolo divné, lebo toľko sme mali platiť pre dve osoby.
Prišla som k Lasimu.
„Máš?“ opýtal sa ma.
„Hej.“
O chvíľu nám už išiel vlak do Žiliny. Sadli sme si vedľa dverí. Asi po pätnástich minútach sme sa s Lasim zhodli na tom, že tam je príšerný vzduch a teplo.
Prišiel sprievodca a chcel lístky. Tak som mu kázala ten jeden. Povedal, že dobre a vypýtal si lástok od Lasiho.
„Ale to je lístok pre dve osoby,“ ohradil sa Lasi.
Tak si ho sprievodca odo mňa vypýtal ešte raz.
Pozrel sa naň a povedal, že to je iba pre jednu osobu. Tak si Lasi musel kúpiť lístok do Žiliny. Potom bolo následné zdrbanie ma. Ale tak ja som bola vážne ešte prispatá.
Tak si Lasi musel kúpiť v Žiline nový lístok. A ja som prerobila.
Tak som mu išla kúpiť lístok, lebo on nerád kupuje lístky. Ako on hovorí, bojí sa ľudí za prepážkou. Tentoraz som už vypýtala správny. Lenže teraz tam bol problém, že tej ženskej neukazovalo trasu takú, akú som jej ukázala na tom našom papieru.
Že musíme ísť do Banskej Bystrice a odtiaľ do Zvolena. Ale to bola blbosť, lebo ten vlak zo Žiliny išiel rovno do Zvolena. Ale ona to nejak nechá-pala. A späť sme mali ísť tou istou trasou, lenže ona nám dala trasu na prestup vo Vrútkach. Snáď nám potom nič nepovedia.
Prežili sme strašne dlhú cestu. Lasi väčšinu času prespal. Ale mne sa spať nedalo, takže som sa čumela do blba.
Vo Zvolene sme si boli niečo kúpiť na jedenie a pitie v Lidli. Potom naša cesta pokračovala ďalej.
Keď sme už konečne vystúpili v Banskej Štiav-nici, tak sme sa pozreli, či nám nejde nejaký bus. Ale nešiel. Takže sme museli prekonať asi dvojkilometrovú trasu pešo. Asi po pol hodine sme sa konečne dostali k civilizácii.
Lasi povedal, že vie kade ísť. Tak som sa ho držala. Aj keď mi tá cesta po chvíli prišla divná a opýtala som sa ho, či by sme nemali ísť radšej tadiaľ a ukázala na druhú cestu. Tam bola aj informačná tabuľa a vysvitlo, že som mala prav-du.
Tak sme išli cestou hore kopcom a keď som na niečo natrafila, tak som to odfotila. Potom aj Lasi čo-to pofotil a keď začalo pršať, tak sme sa uchýlili do najbližšej reštaurácie.
Objednali sme si pizzu. Lasi si dal pivo a ja kofolu. Presedeli sme tam asi dve hodiny. Keď sme dojedli pizzu, tak Lasi objednal ešte banány so šľahačkou. Po tom sme si dali ďalšiu pizzu. Už som bola kompletne plná, takže by som do seba už naozaj nič nedala. Mala som pocit, že som asi o tri kilá ťažšia.
Keď sme odtiaľ vyšli, tak stále mrholilo. Zašli sme do Billy ešte niečo kúpiť na cestu a išli pomaly na stanicu. Tam sme čakali asi dve hodiny na vlak. Do Žiliny sme to zvládli v celku fain. Tam sme museli čakať asi hodinu na vlak do Považskej. To už mi bolo dosť zle. Išli sme von, ale usúdili sme, že lepšie je to vo vnútri. Potom sme stretli Benyho a pýtal sa nás, či nemáme peniaze, aby sme mu kúpili lístok do Považskej. Tak mu išiel Lasi kúpiť. Potom mu ho dal. Vo vlaku si ľahol a spal. Ja som už tiež podriemávala. Predsa už bolo po polnoci. V Považskej pre nás prišiel Lasiho otec a ten ma odviezol domov. Doma som sa umyla, prezliekla a zasplala ako nikdy. Bol to náročný deň.
Tak som nasledujúci posledný týždeň všetko spísala, odovzdala a bolo. Na obhajobách som išla až druhý deň. To tam už aspoň nebol ten hlavný riaditeľ z Blavy. Ale noc v škole bola fain. Skoro sme ju vyhodili do luftu, keď sme varili večeru, ale to nič. Len nám začal horieť prívodový plynový kábel od variča. Tak Veronika rýchlo vypla plyn a keď sa Aďa otočila, tak vyliala panvicu plnú oleja s hranolkami rovno na zem, kde bol koberec. Tak som to s Veronikou jarou čistila asi pol hodiny, aby tam neostali veľké flaky.
Baby potom išli k zástupcovi dovariť večeru a potom som to s Jankou niesla do telocvične, kde sme mali „tábor“. Všetci sa po tom vrhli ako kobylky. No strach.
Večer sme pozerali nejaký film, pri ktorom som zaspala. Ráno som sa zobudila na hluk ľudí, ako behajú krížom krážom. Dnes ma to čaká. Povedala som si. A skoro som sa povracala. Miestnosť sme poupratovali a prichystali na obhajoby. Keď som blížilo ku mne, tak som bola stále vo väčšom a väčšom strese.
Zrazu, že len mám ísť. Ruky sa mi triasli. Ako tak som to povedala, len som zabudla, koľko vela slajdov v prezentácii som si dala. Teraz viem, že to bola obrovský chyba.
Keď som skončila, tak mi dávali otázky. Na tie som odpovedala. Až keď som si sadla, tak som si vydýchla, keď to už bolo za mnou. Už nikdy viac nechcem nič prezentovať. A už vôbec nie pred celou triedou.
Výsledky nám dajú až na konci roka. Aj nám vtedy povedia, kto vyhral hlavnú cenu. To už teraz viem, že to ja nie som. Ale Janka bola naozaj dobrá. Je tam veľa nádejných kandidátov.
Fuu. Koniec roka. Posledná krát v škole ako prváčka. Ešte sme kecali, dokým neprišla triedna s riaditeľom a ostatnými učiteľmi do našej triedy. To bude zas príhovor. No ale čo už.
Riaditeľ začal chválou, človek by si ani nemyslel, že z neho niekedy vyjdú aj milé slová. No ale počas príhovoru to nezvládol. Musel odísť so slzami v očiach. Tak to zaňho prebrala triedna a uviedla víťaza ročníkových projektov. Bola to Janka, dostala náku mp3. Potom ešte ďalším trom dali čokoládu a poukážku na nákup v Artfore. Celoročné štipendium na budúci rok dostala Lucia. Že nič moc. To budú ešte len roz-ruchy. Ako mne je to jedno, lebo ja som nemala samé jednotky a ani len najmenší nárok naň. Ale Veronika zas bude pindať ako chorá vrana.
Prišiel riaditeľ a sa nám ospravedlnil a ešte povedal nejaké milé slová na záver. Zablahoželal nám všetkým a poprial veľa šťastia v budúcom roku.
Učitelia odišli a triedna nám rozdala vysved-čenia. Potom sme sa už len pobrali domov. Všetci sme sa rozlúčili a rozišli sa.
Po škole sme si išli s babami sadnúť do Aqui. Dala som si Cappy, baby pila aj alkohol. Veď chceli, aby som si dala aj ja. Ale ja som nechcela. Zbytočne by mi bolo zle. Som Lasimu volala, že kedy pôjde, lebo aj on si bol sadnúť niekde so spolužiakmi. Že sa stretneme pred aqou. Tak som vyšla von a videla som, že on ešte sedí. Tak som išla trošku ďalej a tam som naňho čakala. Potom som sa pozrela a oni postávali pred Aqou a rozprávali sa. Tak som čakali. Až popár mi-nútach si ma Lasi všimol a mohli sme ísť konečne domov. Tak som došla domov, mama mi dala čokoládu za vysvedčenie a išla som večer za Lasim.
Super. Prázdniny. Na toto som čakala celý rok. Keby budem mať opäť voľno a pokoj od všetkého. Lasi budúci rok bude maturovať. Že nechcela by som. Mňa to čaká až o tri roky, takže ja si s tým hlavu nelámem. Dúfam, že sa dostane na školu, na ktorú chce ísť. Teda dúfam, že hlavne ma-turuje. Aj keď by som bola najradšej, kebyže nikam nejde. Ja viem, znie to sebecky, ale nech. Nehccem ho nikam pustiť. Ešte si tam nájde inú a čo potom. Ja tu budem sama v smútku roniť slzy. Aj keď enviem, či by si ich zrovna zalúžil za to. A bude niekde ďaleko odo mňa a nebudeme sa vídavať. A ja tu budem sama, lebo nemám s kým ísť von. Ale tak to je až o rok, takže si budem vychutnávať chvíle, keď tu ešte je.