Galus - Veľké dievča
6. VEĽKÉ DIEVČA
♣ ...................................................................... ♣
Keď si predstavím, že za tri mesiace už nebudem žiačkou základnej školy, tak ma vždy prejde triaš-ka.
Naše priateľské cesty zo základnej sa rozídu, už sa nebudeme stretávať ako kedysi.
Hlavne skončia tie naše premakané piatkové výjazdy na SNP. Začali sme chodievať cca od kon-ca apríla až po koniec školského roku.
Zo začiatku každý priniesol to, čo mal doma a potom sa dokúpili pivá. Jeden z tých prvých piatkov som bola vyhlásená za shakera večera. Asi to bude tým, že som si sedela na zemi opretá o strom a do pollitrovej fľašky, kde bolo asi do polky fernetu, som naliala z plechovky pivo. Celé som to uzavrela a zamiešala. Všetci sa na mňa pozerali a smiali sa. Keď som skončila, napila som sa a povedala:
„Tak to je inak dobré.“
Potom to chcel každý ochutnať. Tak som to ne-chala kolovať.
„Hej, už by ste mi to mohli aj vrátiť,“ povedala som im. Tak som si to v pokoji dopila a bolo mi dobre. Keď tam zrušili húpačku, ktorá tam býva-la, tak sme začali chodiť na vodárky. Tam bolo tiež úplne super. Spomienok je strašne veľa. Tak-mer vždy som tam rýchlo dobehla z Praznova, čo som bola zadýchaná a hneď mi dali do ruky päť-litrový demižón vína so slovami:
„Vypi to, lebo Peter to chce stále piť, a on už je napitý. Choď niekde do lesa alebo čo,, len nech ťa nevidí s tým.“
„Dobre.“ A odišla som.
Bežala som do lesíku, tam som si sadla na zem a začala to piť. Vrátila som sa.
Kukli na mňa a nechápali, ako som mohla tretinu demižónu stiahnuť sama za takú chvíľu.
„No čo? Veď ste mi povedali, aby som to dopi-la.“
Ale keď som to tak rýchlo vypila, tak mi to tak rýchlo aj stúplo do hlavy. Bolo to príšerné. Ležala som na zemi so sovjou patikou a potom ma muse-li niesť domov.
Raz sme tam boli po tom, čo bola tá príšerná búrka. Prišli sme tam a uvideli sme každý jeden strom do radu vyvrátený. Vtedy sme sa napili ako telce a pochovávali mŕtve vtáčiky.
Teraz ešte birmovka ma čaká. Veď čo, budú aspoň peniaze. „Kostolná dochádzka“ že nula bo-dov. Nike a mne sa učiteľ vyhrážal, že nás nepustí na birmovku, pokiaľ nezačneme chodiť do kostola.
Tak sme tam boli asi raz a to iba do polky. Potom sme vždy hovorili, že sme tam boli aj keď sme tam neboli. Overiť si to nemá ako.
S mamou sme teda išli pozerať nejaké tie šaty. Boli sme v Rajci a tak som si ich aj kúpila. Hneď sme išli do Radničnej, lebo mama tam mala strav-né lístky, ktoré platili iba tam. Strašne dobre tam varia a dobrú pizzu tam majú.
V piatok sme pili, v sobotu išla na spoveď a v nedeľu ma čakala samotná birmovka. Chvíľu si tam odsedím a snáď to prežijem.
Sedela som tam aj so svojou „birmovnou mamou“, ktorá je mi v skutočnosti krsná. Keď sa išlo k biskupovi, tak každý mu mal povedať svoje birmovné meno. To moje bolo Katarína, ale ja som to vždy volala Katrina, podľa toho hurikánu. Ma-ma mi neodovolila byť Jolanou, lebo vraj žiadna svätá Jolana nebola. Tak že nič.
Už som sa postavila pred neho a povedala som:
„Katrina,“ úplne som sa pozabudla. Lebo vždy som to hovorila.
„Ako?“ opátal sa ma.
„Katarína,“ opravila som sa.
„Aha.“
Čosi povedal a odkráčala som späť. Potom nasledovala milión päťsto fotiek pred kostolom. Príšerné.
Tak už bol posledný týždeň v škole. V pondelok sme vyupratovali celú triedu a odovzdávali knihy, aby sme mohli ísť na tri dni na koncoročný výlet do Petrovíc.
Všetko sme zvládli a v utorok sme teda vyrazili.
Mňa, Niku a Julku viezol môj otec. Ostatní íšli busom. Tak sme tam na nich čakali. Vedúca nám ukázala izby. Už sme si aj jednu vytipovali a dú-fali sme, že ju dostaneme. Ale nedostali sme. Naš-ťastie ani tú s tými brutal ružovými stenami a zá-vesmi. Bolo tam úplne fantasticky a sranda bola. Hlavne keď som sa prevrátila do perinára. Vtedy to bol záchvat smiechu ako nikdy.
Nechcelo sa nám ísť domov. Ale čo narobíme. Hlavne som sa tešila na Lasiho. Tri dni nebyť s ním, to je ako o život.
Piatok. Posledný deň na základnej. Ani sme sa poriadne nerozlúčili. Rozlúčka bola včera, ale to sme boli ešte v Petroviciah. No čo už. Všetci sme sa navzájom rozlúčili, poplakali si a v dobrom sa rozišli. Snáď sa ešte niekedy uvidíme.
Keď som prišla domov, Lasi mi volal, že či teda pôjdem s nimi na Šaňovu chatu. Stále to bolo ne-isté, tak som sa našich ani nepýtala, či môžem ísť.
Mama prišla domov o druhej a hneď som jej oznámila, že idem na chatu do Maríkovej a vrátm sa v sobotu.
„Tak dobre no,“ povedala. Veď čo iné jej ostávalo.
Zobrala som si nejaké veci na prezlečenie, niečo pod zub a išla som na bus. Vystúpila som na au-tobusovom nástupišti a chalani tam už boli. Lasi, Ivan a Šaňo už fajčili vedľa budovy. Potom sme sa presunuli na nástupište a za chvíľu nám išiel bus do Maríkovej. Nevedela som si zapamätať tú zas-távku tak ideme, tak som vodičovi iba povedala:
„To isté.“
Asi pochopil, keď sa na nič viac nepýtal.
V autobuse Šaňo vytiahol z batohu slaninu a začal ju tam vyjedať. Ivan zatiaľ rozrábal naše večerné pitivo – hašlerkovicu. Vystúpili sme z bu-su, hlboko sa nadýchli a mohol sa začať štvorkilo-metrový výstup do kopca. To nie je žiadna sranda.
„Už tam budeme?“ opýtala som sa.
„Za chvíľu,“ odpovedal Šaňo.
Prešlo dvadsať minút a my sme tam ešte neboli.
„Koľko ešte?“ Strašne sa mi už nechcelo ísť. Vy-čerpaná som bola.
„Kúsok.“
Chvíľa bola dvadsať minút, kúsok bude asi ešte kilometer.
Ako tak sme to zvládli. Chalani začali pripra-vovať drevo, lebo ke´d budú napitý, tak to predsa robiť nebudú.
Ja som vtedy využila príležitosť a išla som sa prezliecť. Opekalo sa, pilo sa. A potom šup do postele.
Podaktorí spali, podaktorí vyvádzali. Bolo mi dosť zle a mať ešte iečo v ústach mi teda vôbec nepomáhalo.
Zaspali sme a ani neviem ako. Zobudil nás až môj mobil. Bola to mama.
„Áno?“ opýtala som sa, keď som zdvihla mobil.
„Spíte?“
„Áno,“ pozrela som sa dozadu, kde spali chalani. „Teda už nie, lebo si tu všetkých pobudi-la.“
„A čo viete spať. A kedy idete domov?“
„Neviem.“
„Akoto že nevieš?“
„Lebo neviem, kedy ide bus.“
„Aha. No tak my ideme preč, a neprídi neskoro.“
„Dobre. Ahoj.“
Zložila som a položila mobil na pôvodné miesto.
„Kto ti volal?“ opýtal sa ma Lasi.
„Mama.“
„A čo chcela?“
„Že kedy prídem domov.“
„Musíme to ti ešte poupratovť,“ ozval sa Šaňo.
„Veď jasné.“
Išla som teda na záchod.
„Kukajte, aké ma dobré spoďáre,“ povedal Lasi chalanom a ukazoval na môj zadok. Mala som moje žlté spodky s nápisom na zadku „peace“ a znak mieru.
Keď som zatvorila dvere na wc-ku, tak som počula, ako Ivan povedal, že mám aj dobrú riť. Keď som odtiaľ vyšla tvárila som sa, ako keby sa nič nestalo.
Potom sme teda poupratovali a išli rýchlo na bus. Podľa všetkého sme ho nestihli, tak sme čakali asi ďalšiu hodinu na ďalší.
Nakoniec prišiel a už som sa nemohla dočkať, kedy budem doma a dospím to. Tak sa aj stalo.
V pondelok som zasa išla stanovať s mojou druhou partou. Bolo krásne počasie. Čo to sme popili a teraz že poďme stavať stan. Stavali sme ho asi hodinu a aj tak bol krivý. Stáť stojí, tak hádam to aj ustojí do rána. Popíjali sme, opekali a bolo dobre dovtedy, pokým neprišla tma. Na neďalekom rúbanisku sa objavilo záhadné svetlo a nikto nevedel odkiaľ to ide, ani čo to je zač. Tam sme chodievali na wc, ale teraz by som tam nevkročila ani keby neviem čo bolo. V noci začalo ešte aj pršať. Čo pršať, to bola búrka ako nidky.
Z vedľajšieho stanu, kde bola Julka s Marekom, sa ozývali nejaké výkriky.
„Iva?“ kričala na mňa Julka.
„Áno?“
„Prší vám do stanu?“
„Nie.“
„Ale nám hej.“
„Ale my máme plno.“
„Ale my tu máme fakt mokro. Prosím, potlačte sa nejako.“
Tak som sa na nich pozrela a oni sa už začali akosi usporadúvať. Bolo to tam už naozaj plné.
Keď som konečne zaspala a odignorovala „kroky“ chodiace okolo nášho stanu, tak ma zno-va zobudili niečie výkriky na to, že naňho kvápe.
Akosi sme to prežili a ráno som sa zobudila na príšernú bolesť v nose. Otvorila som oči a zrazu druhá rana do nosa. Bola to Marekova noha, ktorá mi dvakrát vrazila do nosa.
„Au!“ skríkla som.
Milan sa začal príšerne smať.
Čosi tam riešili, neviem čo, ale ja som potom zaspala.
Ráno, keď som sa druhý krát zobudila, som si všimla, že sme v stane iba traja. Vyšla som von a tam nikto. Ani druhý stan tam nebol. Vôbec ne-viem kedy odišla Julka, Peter a Marek. Ostali sme tam iba ja, Nika a Milan.
Nejako sme spratali stan, ktorý bol príšerne špinavý a išli sme domov tou hroznou šmykľavou zablatenou cestou hrôzy.
Otec skoro vyšiel z kože, keď ten stan uvidel. Musela som ho hneď poumývať a nechať vysušiť a potom ho riadne zložiť. Všimla som si, že jedna tyčka tam je akosi divoko uhnutá. Snažila som sa ju trochu napraviť, no veľmi jej to nepomohlo. Ja nič, ja muzikant.
Cez prázdniny sme išli s Lasim a ostatnými do Púchova na koncert Konfliktu. Bolo tam super, aj som si odznak kúpila so smajlíkom. Úplne krásny bol. Potom čosi pred polnocou ma zobrali odtiaľ rodičia, lebo išli okolo. Chalani tam ešte ostali.
Na začiatku augusta som išla s našimi do Chorvátska na desať dní. Nemôžem sa sťažovať, že by mi bolo zle, ale chýbal mi Lasi. Na šiesty deň ma začal bolieť vzadu hlavu a nemohla som ležať na chrbte. Naši chceli odísť skôr, ale nemohli sme.
Lasimu som tam kúpila taký gýč – delfínov. Snáď sa mu to bude páčiť. A keď nie, ja si to v pohode nechám, lebo mne sa to páči.
Už sa neviem dočkať, kedy s ním budem. Desať dní bez neho je naozaj niečo príšerné. Cítim sa tak previnilo, keď som ja od neho odišla a je viac ako nemožné, aby sme boli spolu. Veď aj zo začiatku sme nebývali spolu aj vyše týždňa. Ale to bolo niečo iné. To sme boli od seba asi iba dva kilometre a nie osemsto.
Hneď ako som mohla, tak som za ním išla. Zobrala som aj darček. Keď som mu to dala, kukol na to a povedal:
„Hm. Pekné. Ďakujem.“
„Tebe sa to nepáči, že?“
„Ale ba, pekné to je Ivka.“
„No isto.“
„Ale vážne.“
Aj tak sa mu to nepáči. To hovorí len tak. Už ho poznám takmer rok a viem kedy hovorí pravdu a kedy nie. Ale tak je to lepšie ako by mal povedať, že je to príšerné a že sa mu to nepáči. Aj keď jemu by som mohla dať aj ja neviem čo, aj tak by sa mu to nepáčilo.
Už len týždeň a bude škola. Stihla som ísť spať k Nike do Podmanína aj s Julkou. Všade kopa psíkov. Mali malé šteniatka. To sú teda riadni diablici. V noci mi začali tri naraz olizovať ucho a nedalo sa ich zbaviť. Na nohách mi ležal Sunny, takže som sa nemohla ani pohnúť. Bola to show. Ale bolo dobre. Aspoň som bola s babami. Nika odíde do Pruského na intrák, takže už nebudeme bývať tak často spolu. Vôbec tam nechcela ísť. Chúďa, sa natrápila kvôli tomu.
U Lasi som tiež bola cez noc. Sme to využili, keď jeho rodičia neboli doma, lebo oni nechcú, aby som u nich spala, že vraj som veľmi mladá. Aj keď neviem, čo to má s tým čo spoločné, ale tak nech. Urobili sme si čo-to na jedenie a potom hor sa do postele. Zaspali sme asi o tretej v noci. Ráno som sa zobudila prvá a len tak som ležala na posteli a čakala, kedy sa zobudí Lasi. Dali sme si raňajky a asi na obed som išla domov busom.
Prázdniny ušli tak rýchlo, že som si to ani neuvedomila. Zajtra do školy, do novej školy, kde nikoho nepoznám. S Nikou som sa poriadne rozlúčila, slzy nechýbali. Ale veď bude chodiť na víkend domov. Aj tak mi bude chýbať.