Galus - Začiatok
GALUS
1. ZAČIATOK
♣ ....................................................... ♣
Myslím, že začínam byť zaľúbená. Je to jeden chlapec. Volá sa Lukáš. Zatiaľ veľa o ňom neviem, lebo si len spolu píšeme a ešte sme sa ani ne- stretli. Neviem ako vyzerá on a on nevie ako vyze- rám ja.
Neviem či by som sa mu páčila. Veď na mne nie je nič zaujímavé. Som obyčajné štrnásťročné diev- ča s tmavými, skoro čiernymi vlasmi. Mám zelené oči, ktoré nie sú až tak celkom zelené. Sú akousi zmeskou hnedej a zelenej. No proste, sú zakaž- dým iné. A keďže sa dostávam do puberty, mám tú česť, že mám tvár vyhádzanú nepríjemným a nepekným akné. A ešte k tomu mám veľké pery, ktoré dodávajú môjmu výzoru naozaj zaujímavý vzhľad. No, ale aj tak sa s ním chcem raz určite stretnúť. Možno mu nebude až tak veľmi záležať na vzhľade.
Školský rok sa blíži ku koncu. Je začiatok júna a teraz máme to najťažšie obdobie. Samé záverečné písomky. Už mám toho vyše hlavy. Neviem sa ani doškať, kedy už budú prázdniny.
Dnes je streda. Máme počítačovú hodinu, kde nám učiteľ Maretta vysvetľuje všadejaké spôsoby a princípy narábania s počítačmi.
„Tak a teraz si niečo povieme o fungovaní Exce- lu. Všetci si túto ikonku môžete nájsť v ľavom dolnom rohu. Ak ju tam niekto nemá, tak hľa- dajte na ploche také zelené X-ko v zelenom rám- čeku.“
„Pán učiteľ, ja to tu nemôžem nikde nájsť. Mô- žete mi s tým niečo urobiť?“ opýtala sa jedna z „najšikovnejších“ dievčat v triede. Je to hrozný moták. Už som len čakala kedy sa zas niečo opýta, že sa jej nedá alebo že to nemôže nájsť. To sa na ňu podobá. Je to Majka.
„Počkaj, hneď som tam,“ povedal jej učiteľ. Ešteže má toľko trpezlivosti s nami.
Táto hodina je zaujímavá iba vtedy, keď si môže- me robiť, čo chceme. Lebo iba vtedy si môžem pí- sať s Lasim, lebo internet doma nemám. Chcela by som mať, lebo by som si s ním mohla písať častejšie ako iba jedenkrát týždenne. A to nie vždy tam býva aj on.
Ešteže to učiteľ vzdal a nechal nám voľno. Hneď som zapla pokec a našla som novú RP-čku. Som zvedavá, čo mi napísal, rozmýšľala som. Dúfam, že to je niečo pekné. Však vlastne on mi nikdy nič zlé alebo škaredé nenapísal. Proste sa mi s ním veľmi dobre píše.
Tak sme si písali, až kým učiteľ nepovedal, že je koniec hodiny. Som smutná, lebo tak dobre sa mi sním píše. Dokázala by som to aj neviem ako dl- ho. Tento rok mi to vyšlo tak, že máme infor- matiku v tú istú hodinu. Takže si môžeme spolu písať celých štyridsaťpäť minút. No, keď to zo- beriem z tej objektívnej stránky, pokiaľ sa dos- taneme do učebne, zapneme počítače, niečo neurobíme, tak to vychádza na tých tridsať minút voľna. Ale aj tak je to stále lepšie ako nič.
Po hodine vždy rozoberáme, kto si s kým písal. A baby – Nika, Julka a Maja – si už zvykli na to, že vždy hovorím o Lasim. Takže po hodine sa opý- tajú, o čom sme si písali.
„Iva, zas si si písala s tým Lasim, či ako sa to volá?“ opýtala sa ma Maja.
„Hej písala. Prečo sa pýtaš?“
„Ja len tak. Že aj ja som si s ním písala.“ Vyrukovala na mňa s takouto informáciou, ako keby to nič nebolo.
„A to je ako možné? Ti napísal on alebo ty je- mu?“ Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Takže už si aj ona bude s ním písať? Nie, to nemôžem dopustiť. Čo keď sa mu bude s Majou lepšie písať ako so mnou a mne dá potom pokoj a nikdy viac mi už nenapíše? A čo keď sa bude chcieť stretnúť s ňou? A pritom by som na tom mieste mala byť ja a nie ona. To nie je spravodlivé.
„On mne. Tak sme si teda písali. Aspoň som si mala s kým.“
Čože? Musím si položiť túto otázku, lebo teraz ma to zabolelo. Tak on jej ešte aj napíše? Kebyže ona jemu, tak to by som sa nahnevala na ňu, lebo viem, že by to urobila iba kvôli tomu, aby ho mala ona a nie ja. Lebo takto to funguje u mňa stále. Vždy keď mám o niekoho záujem, tak sa to nejaká baba dozvie a silou mocou sa ho snaží získať.
„A o čom ste si písali?“ nechcem vyvolať žiadne žiarlivé scény, lebo aj tak s ním nič nemám, takže by to bolo neoprávnene. Ale aj tak ma to zožiera. Naozaj ma to vnútorne zasiahlo. Viem, že to znie majetnícky, ale nemám to rada, keď sa niekto okolo mojich ľudí obšmieta. Lebo ja nemám také šťastie, že by som mohla mať každého, na koho si ukážem.
„A len tak o blbostiach, že ako sa máme, čo robíme a tak. Však to poznáš.“
„Tak ok teda.“
Teraz sa musím zmieriť s tým, že ho nemám len pre seba. Mám sokyňu. Ale sme na tom rovnako. Ona tiež nemá doma internet, takže si sním bude písať toľko, čo aj ja. Ale aj tak mám pocit, že mi klame. Pochybujem, že to bola až taká náhoda, že napísal práve jej. Až moc to bije do očí. Aká je pravda, to neviem. Len nech sa nedostane ďalej ako ja. Lebo ja som si s ním písala skôr ako ona. Môj život nie je fér.
Tá škola ma nudí. Nebaví ma. Nemám tam čo robiť. Chodím tam, lebo musím. Ale zasa je tam sranda s babami. Vždy mám pocit, že nás stade vyhodia. Smejeme sa na celú triedu, potom sa ostatní smejú na nás a učiteľky nevedia čo s na- mi. Ako dnes na tretej hodine moja triedna uči- teľka Hamarová na slovenčine stratila s nami ner- vy.
„Buďte ticho a dávajte pozor! Nahádžem každej poznámky!“ rozkričala sa na nás Hamarová. Je to vidno, však je z Hornej Maríkovej. Neviem, prečo učiteľkám toľko vadí, keď sa trochu na hodine zasmejeme.
„Už budeme ticho pani učiteľka,“ povedala som jej so skríženými prstami pod lavicou.
„Tak to by som vám radila. Nechcite, aby som sa sťažovala na vás na rodičovskom. Bude o týždeň. Nemusíte sa báť, ja na takéto veci nezabúdam.“
Mali by sme sa krotiť... Lebo na rodičovskom vždy nahovorí také veci, ktoré sa nikdy nestali. A potom doma počúvam o tom, že stále vyru- šujem na hodinách, nedávam pozor a mám zle známky. Sem tam nejaká štvorka, päťka. Veď to nič nie je. To sa môže stať každému.
Tu v škole nemôže človek robiť ani to, čo ho baví. Neznášam to. Stále, aby sme sedeli na mies- te ticho a počúvali tie ich žvásty. Nie je nič lepšie, ako keď odzvoní posledná hodina a idem domov. A potom sa už len teším, kedy vypadnem von s babami – Nikou a Julkou.
Keď už bol konečne koniec, pomaly som išla s Nikou domov, lebo Julka išla ešte bratovi pre obed, lebo je chorý. Vždy tam býva strašne veľa ľudí a nám sa nechcelo čakať, tak sme išli teda domov. Zase sme sa zakecali na „rázcestí“, kde sa rozchádzame každá iným smerom.
Keď som prišla domov, pravdaže nikto nebol doma a musela som si niečo pripraviť na obed. Hmm, čo tu máme, zamyslela som sa, keď som sa pozrela do chladničky. No, nevyzerá to vábivo. Asi si urobím praženicu so syrom a dám na to hromadu kečupu. Nie je to žiadna sláva, ale je to jedlé.
Cŕŕŕn. Mobil. Bežím.
„No čo by si chcela moja?“ ozvala som, keď som zbadala na displeji Nikine číslo.
„Ivik, počuj, ideš von?“ opýtala sa ma. Je to moja láska. Mám ju hrozne rada. Vždy sa roz. právame o takých divných veciach. Milujem, keď si večer sadneme na lavičku, ktorá sa nachádza cca v strede medzi mojím a jej domov, a tam sa rozprávame o hviezdach, vesmíre, „Bohu“, iných svetoch, planétach, no proste o všetkom.
„No jasne. A kedy?“
„Asi tak za pol hodinky. Dôjdi za mnou, ešte si musím niečo spraviť a zatiaľ môžme kecať.“
„Dobre. Dojem, oblečiem sa a fičím za tebou.“
„Tak ahoj.“
„Ahoj.“
Dobre. Takže aspoň že dneska nebudem trčať doma. Vonku je úplne úžasné júnové počasie. Aj keď na moje pomery je až príliš teplo, vonku je 27 stupňov. Dám si na seba kraťasy a tielko. To si myslím, že bude stačiť.
Keď som bola pred jej domom, zazvonila som a počula som hlas:
„Prosím?“ Bola to Nikina babka.
„Dobrý. To som ja Iva. Je Nika doma.“
„Áno je. Otvorím ti.“
„Ďakujem.“
Nika býva na dvojke, no aj tak idem radšej výťahom. Ešte som poriadne ani z neho nevyšla, už sa na mňa hodila.
„Ááá. Ty teľa, zlez zo mňa. Veď ma dolámeš,“ automaticky som zareagovala. Takéto veci sú u nás normálne. Len ja sa nemôžem hodiť na ňu, lebo by som ju naozaj zlomila. Jej úbohých štyrid- saťdva kilogramov by to nezvládlo.
„No dobre,“ so smiechom zo mňa zišla, „poď dnu.“
„A čo robíš ešte?“ Ozvala sa u mňa zvedavosť. Lebo nechcelo sa mi dlho byť vo vnútri.
„Ešte si musím tú matiku dopísať. Počkáš na mňa? To nebude dlho. To je len chvíľka.“
„Nie nepočkám. Lebo si zlá a nemáš ma rada,“ urazene som sa otočila.
Skočila na mňa zozadu a objala ma, ale to už sme boli v jej izbe. Má bledožlté steny, naľavo od dverí má posteľ a vedľa stolík a stôl. Oproti stolu má rad skríň.
„Ivuš, ja ťa mám najradšej. To predsa vieš.“
„Neznie to presvedčivo,“ stála som si za svojim.
„Ivka, tak ako ti to dokážem?“
„Daj mi pusu na líčko,“ šibalsky som sa usmiala, keď som jej bola otočená chrbtom.
Tak mi ju dala a otočila som sa s úsmevom na tvári.
„Ty pinda, to si mi zas na to skočila?“ začala som sa smiať.
„Ja ťa zabijem,“ a zas na mňa skočila, ale to už ma zvalila na zem a nemohla som sa brániť. Šteklila ma. Hrozne som sa smiala.
„Nika, nechaj ma tak. Ja už budem dobrá.“
„To ti neuverím. Tak ty si tu budeš stále zo mňa robiť srandu?“
„Nie, už nebudem. Fakt,“ prosila som ju, lebo už som sa nevládala ďalej smiať.
„Ak si budeš stále zo mňa robiť srandu, tak sa s tebou nebudem baviť!“
„Dobre. Sľubujem,“ ale nebol to pravdaže ozajstný sľub, len taký aby sa nepovedalo.
Zabralo to. Zliezla zo mňa a išla si dopásat úlohu z matematiky. Ja si tieto věci nechávam na školu. Načo zabíjať čas takýmito nepodstatnými vcami, keď si ich môžem urobiť v škole?
„A ozaj,“ opýtala sa ma Nika, „písala si si s tým Lasim?“
„Hej písala. A vieš kto si s ním ešte píše?“
„Kto?“
„Maja. Dneska mi to povedala. Že vraj jej on dneska napísal na počítačoch. Ale nejak tomu ne- verím. Mne sa zdá, že to skôr ona jemu napísala.“
„No u Maji by som sa ani nečudovala. Lebo ona vždy si píše s tými, s kým aj niekto iný. A pochy- bujem, že akurát by bola taká náhoda, že práve jej napísal.“
„To isté som si pomyslela aj ja. A už si s tou matikou skončila?“ opýtala som sa jej, lebo už som chcela ísť von.
„No počkaj. Posledná veta… A dobre, môžeme ísť.“
Tak sme išli. Robili sme blbosti, však ako inak. To by sme neboli ani my, kebyže stále niečo nerobíme. Skočili sme ešte za Julkou, aby sa nepovedalo, že na ňu kašleme. Keď sa my tri stretneme, tak to stojí za to. Smejeme sa celý čas, nikdy sa nenudíme. Vieme ako sa zabaviť.
Každý, kto okolo nás prejde tak si musí o nás myslieť, že sme nejaké divné. Niekedy sa aj sama seba pýtam, či máme všetkých päť pohromade. Čo sa poznáme tie dlhé roky, tak sa čudujem, že sa máme stále o čom rozprávať. S Nikou sa mi dobre rozpráva preto, lebo je mi k srdcu najbližšia a vždy sa rozprávame o takých veciach, čo by iní nepochopili a myslím si, že veľa ľudí by tomu ani neverilo a považovali by to za nemožné alebo blbosti. Aj Julka je moja veľmi dobrá kamarát- ka, ale nie som k nej taká úprimná ako k Nike. Julka mi vždy prišla taká, že vždy sa veľmi rýchlo prispôsobí tomu, čo sa okolo nej deje. A keď som sa s Nikou začala o týchto veciach rozprávať, tak už aj Julka začala rozvíjať záujem. Neodsudzu- jem ju za to, len ona sa až príliš zaujíma o nepod- statné veci, ktoré sú podľa mňa až príliš veľké kraviny.
Čas ubiehal strašne rýchlo a nestíhala som ho ani vnímať. Raz Maja prišla za mnou a povedala: „Iva, kukaj čo mi napísal Lasi,“ a ukázala mi mobil.
„Ty máš jeho číslo?“ prekvapená som na ňu vyvalila oči. Prvé čo ma napadlo bolo veta: ja ju zabijem a zároveň aj: aj ja chcem. Prečo má ona jeho číslo skôr ako ja, ktorá si s ním píše oveľa kratšie ako ja? Kde je spravodlivosť? To si ho ona určite od neho vypýtala. Sviňa. Ja ju asi naozaj už zabijem. Prečo si nenájde nejakého vlastného chalana a musí sa montovať do toho môjho? Dobre ja viem, že to nie je môj chalan, ale aj tak.
„No mám. To som ti nepovedala?“ s úškrnom sa opýtala. Najradšej by som jej jednu vrazila, keď sa takto uškŕňa.
„Nie, nepovedala,“ trošku nazlostene som na ňu vybehla.
„No tak ho mám. Už to vieš. Chceš vidieť, čo mi napísal?“ povedala mi, ako keby sa nič nedialo.
„Hej chcem,“ povedala som odmeraným hlasom.
Tak mi ukázala správy, ktoré si spolu písali. Nebolo tam nič zaujímavé, len že ako sa má, čo robí, ako sa vyspala a zaprial jej aj dobré ráno a dobrú noc. Nie, toto nie je dobré. Nemôžem pove- dať, že som dvakrát pokojná, že si s ním píše. Kým tam nie je niečo horšie, tak by som mala byť pokojná. Však s ním ani nič nemám. Ale rada by som.
Trápi ma to, lebo aj ja si chcem s ním písať. Len nechcem si od Maji pýtať číslo a že mu napíšem len tak. Lebo to by som mu musela všetko vysvet- ľovať, že kto som, čo som. A chcem to číslo od ne- ho a nie od nej. Nech mi ho dá sám.
Na konci školského roku, keď sme mali pos- lednýkrát hodinu na počítačoch, tak som mu napísala, nech mi dá svoje číslo. Nechcela som s tým naňho vyletieť na druhý deň. A aj keď som tam bola, tak ma to nenapadlo.
Posledný deň, čo som mala v škole počítače, som si s ním písala, a tak som mu aj napísala, nech mi pošle jeho číslo. Ale smolu som mala v tom, že sa končila hodina a ja som si tú správu nestihla prečítať.
Tak som prišla za Majou a opýtala sa jej: „Majuš, ty máš to Lasiho číslo, že hej? Lebo som mu písala, nech mi ho pošle, ale už bol koniec hodiny a ja som si nestihla prečítať tú správu.“
„Mám. Chceš ho?“
„Hej, chcem.“
„Tak si píš. 0902 341 226.“
Hneď som si ho zapísala.
„Díky ti moc.“
„Nie je za čo.“